Pre moju krásnu Nádej
V mojom brušku,
aj keď nakrátko,
rástlo malé dieťatko.
Stretnúť sme sa nemohli,
odviedli ho anjeli.
Z neba už mi maličkou dlaňou máva,
verím, že im tam hore, veľa lásky dáva.
Láska, radosť, detský jas,
je to svet plný krásnych krás.
Lúky, kvety, vtáci, svetlo,
krajšej domoviny ako nebo,
pre môjho malého anjelika nieto.
Teraz už aj ja, viem to.
Vetrík nežne vlní tvoje vlásky,
prijmi objatie, pohladenie a bozk, plné nehy,
v mene mojej lásky.
ZK
(Účastníčka RV, september 2020)
Milovanej Sáruške!
Prvopočatá princeznička Božia,
bola si nám darovaná na týždňov pár,
nech našu obálku Ti do nebeskej pošty vložia
tam, kde nie je bolesť, ale nekonečný Dar.
Otvor si, sú v nej objatia, bozky,
aby si mala na celú večnosť dosť,
Pyžamko a uspávanka,
len tak pre radosť.
Vieme, že si v najsilnejšom stisku,
na druhej strane, bez pozemského zisku,
spojená s tým Najvzácnejším v spojení.
Už nebeská mamička ti zapletá vlásky,
mám v boľavej duši zaseknuté hlásky,
že sa s tebou nepodelím o materské mlieko, o ocka.
Ďakujeme, že nás ľúbiš, tak ako to vieš len Ty.
Naučila si nás vidieť dúhy, aj keď na nás doliehajú hmly.
Si lekciou, že počatie môže mať dobrý koniec,
I keď pred pôrodom zazvoní zvonec.
Si našou súčasťou a my sme úlomkom v nebi,
Nepýtame sa: keby…
M. Ch.
(Účastníčka 11. RV, október 2018 – po spontánnom potrate)
Drahé milované Božie deti.
Tento list vám píšem ja, zdravotníčka, ktorá som sa s vami stretla počas práce. Naše stretnutie nebolo bezprostredné ale práve naopak, spoznala som vás cez vaše mamky. Mamy, ktoré vás chceli. Mamy, ktoré vás nechceli na základe toho, že vás iní nechceli. Mamy, ktoré vás nechceli, ale aj mamy, ktoré sa báli o váš zajtrajší deň. Všetky mamy spájala jedna vec – bolesť, strach, zranenie, nepochopenie. Ale tieto isté pocity sprevádzali aj mňa. Bolesť zo svojej neschopnosti vás obrániť, strach sa ozvať, zranenie z vedomia, že prichádzate na oddelenie dvaja, no odíde iba jeden. Prepáčte mi drahé deti, že som vás neochránila ako posledná možná osoba. Prepáčte drahé mamky, že vám nebola zo strany zdravotníckeho personálu poskytnutá opora ale naopak nátlak, aby ste zabili svoje dieťa. Prepáčte drahé milované Božie deti, že vás my zdravotníci oslovujeme iba zámenom to alebo ono. Nenazveme vás dieťaťom, lebo by sme museli priznať, čo strašné robíme. To by už nesedelo s našou úlohou či predstavou, že vlastne vám tým pomáhame. Prepáčte drahé Bohom milované ženy – mamky, že sa zbavujeme zodpovednosti a zodpovednosť nechávame na vás, pričom my si umývame ruky a povieme: „ Keď by si si to nechala, trpela by si ty aj ono viac.“ Prepáčte drahé Bohom milované ženy – mamky, že vám berieme aj možnosť po potrate oplakať svoje dieťa, že vám bránime ho pochovať, že vás neinformujeme úplne, že ničíme vašu ženskosť, že degradujeme vaše materstvo. Prepáčte drahé Bohom milované deti, že vás zabíjame, že vám neprejavujeme úctu, že vaše telíčka vyhadzujeme ako biologický odpad do koša, že vás nebránime. Prepáčte, že sme bezcitní k vám aj k vašim mamám. Aj ja som, viem, že viackrát bola…
Našťastie je tu JEŽIŠ. Ak by tu nebol, nebola by tu žiadna nádej na nový začiatok, ani na to, že vás budem znova raz vidieť – ale už bezprostredne. J
(Účastníčka RV , október 2017)
LIST NENARODENÝM DEŤOM
Milé deti,
ja vás nepoznám, no vy mňa poznáte.
Som žena, matka troch detí-Mária, Ondrej, Monika.
Ja som tá žena, ktorá bola v popravčej čate.
Veď ja nič, ja som si robila len vlastnú prácu – uspala
som vaše matky, aby iný lekár mohol zabiť vás – ich
nenarodené deti.
Že bola taká doba, že som to „musela“?
Že nebola výhrada vo svedomí?
Že až do dnešného dňa som nebola šťastná
a nemohla som plne prežiť radosť?
Ale Boh vo svojej všemohúcej múdrosti vedel
čoho je človek schopný. On od večnosti pripravil miesto
prebývania nenarodených detí. A nám matkám a zdravotníkom dal milosť
očistiť sa nájsť pokoj v Ráchelinej vinici.
Pri každej sv. omši, po premenení, keď kňaz povie:
„Hľa, tajomstvo viery“,krstím túžbou nenarodené deti.
Pomáhajú mi pritom ich anjeli strážni.
Modlitba:Ó najláskavejší Otče nebeský,ktorý si nám dal k dispozícií
svoje nekonečné milosrdenstvo a predrahú krv Tvojho syna
Ježiša Krista,daj aby som aj ja mohla krstiť nenarodené deti.
Preto volám vás, nenarodené deti a vašich anjelov strážnych.
Ony budú liať vodu a ja vás budem krstiť. Vy ,dievčatá nech
ste Evy a chlapci, nech ste Adamovia a ja vás krstím v mene Otca
i Syna i Ducha Svätého.
Koľko je vo všetkých kostoloch /kresťanských/, na celom svete zažatých sviec,
toľko nech je pokrstených nenarodených detí,
Milostivý a milosrdný Boh všetko premení na dobré.
A ja sa už nebojím predstúpiť pred Božiu tvár.
Ja sa teším na stretnutie s Ježišom, ale hlavne na tie zástupy
nenarodených, ale pokrstených detí.
Chcem podporovať život.
Mária. (účastníčka RV február 2017)
Mojej dcére
Trápim sa dňom, trápim sa nocou,
keď myslím na Teba. Čo som to spravila?
Či to bolo treba!?
Bola si v mojich predstavách,
no nie ako prelud, sen,
ale ako dcéra, ktorú som vždy veľmi chcela.
Veľmi som po Tebe túžila, no žiaľ neustrážila
a tlakom života som sa neubránila.
Mala si prežívať radosti i starosti života tohto,
no Tvoj smiech či plač, nič neznelo,
nič si neskúsila zo života pozemského.
Prepáč mi, odpusť mi, dcéra moja,
stalo sa to, čo som nikdy nechcela.
Teraz Ťa prepúšťam, odovzdávam Bohu
aby bola duša Tvoja
navždy Božím svetlom chránená.
Aj môj život sa obracia, teším sa z toho,
že mi Boh dal nádej, šancu,
že máš Ty svoj pokoj, velebím Ho za to.
(Monika – Ráchelina vinica február 2017)
Venované Matúškovi
Z Božej lásky stvorený,
sprvu však odhodený.
Bez možnosti ozvať sa,
bez nádeje vyvíjať sa.
Bez nádychu na tomto svete,
opustený, zanechaný na strašnej ceste.
Z lona matky vytrhnutý,
od rodičovskej lásky odvrhnutý.
Preťali sme cestu tvoju,
bez slnka a zamračenú.
Teraz však je všetko inak.
preč už je ten čierny mrak.
Čo bol medzi tebou – nami.
Ježiš ťa nám prinavráti.
Na spoločnej ceste s ním,
bezhraničnú lásku vidím.
To čo bolo preťaté,
navždy je už spojené!
Tvoja sviečka v miske pláva,
večná tvojmu menu – Matúško- oslava.
Sľubujeme pred tvojou tvárou,
už nikdy nebudeme pre Ježiša hanbou.
Spolu ruka v ruke s Ním aj s tebou,
vykročíme navždy vpred s Božou odvahou.
Odpusti nám!
(napísal otec dieťaťa – účastník RV)
Pre Terezku
Dieťa, moje malé dieťatko, boli sme spolu, ale len nakrátko.
Bola si súčasťou môjho tela, no ja som sa s tým zmieriť nevedela.
Môžeš mi to odpustiť?
Ja a tvoj otec, mladý pár, netušili sme, aký sme v tebe mali dar.
Mali sme iné plány; škola, kariéra… Ty si sa nám do tohto plánu už nezmestila.
Môžeš nám to odpustiť?
A tak som to spravila…Nechala som si vziať to najdrahšie, čo som pod srdcom nosila.
Tá chvíľa bola hluchá, slepá, akoby som snila… Do duše mi nesmierne jazvy vyryla.
Vravím si, tie jazvy čas zahojí…
Pán mi už odpustil, ďakujem, že aj Ty si mi už odpustila,
no myšlienka na vinu z mysle mi neschodí.
Od dnes to však bude iné, budeš anjelikom po mojom boku, dieťatko moje milé.
Prijímam Ťa ako súčasť našej rodiny, ja i manžel môj, Tvoj ocko adoptívny.
Často sa zamýšľam, kde by som bez Teba teraz bola, keby Ťa Pán Boh nestvoril,
ktorým smerom by som svoj život smerovala.
Ťažko na to odpovedať, lepšie je už na minulosť nedbať,
dopredu sa dívať treba, ďakovať za každodenný chleba a na milosť Božiu sa spoliehať.
A tak, moje milé dieťatko, lúčim sa s Tebou, ale len nakrátko.
Veď v Kristovej láske navždy sme spojené a vo večnosti sa iste zídeme.
Tvoja mama.