Skúsenosti uzdravenia z rán potratu

Účastníčka Ráchelinej vinice – február 2017

Životná cesta každého človeka je osobitá, popretkávaná nečakanými udalosťami, ktoré sa Vás hlboko dotknú a porania. Prídu zrazu ako ťažký balvan, ktorý Vás zasiahne celou silou, Vy sa mu nedokážete uhnúť, hľadáte pomoc ale tá neprichádza… Ba naopak, cítite tlak okolia, ktorému podľahnete, bez toho, aby ste si v danom momente uvedomili nedozerne následky. Tým balvanom je potrat. Po precitnutí Vás zrazu opantá strach, beznádej, smútok, strácate úctu k sebe samej, sebadôveru, pokoj v duši. Zároveň strácate to najcennejšie – svoje dieťatko, ktoré nikdy nemôžete objať, ktoré nikdy neuvidíte, nepočujete… Váš život odrazu nadobudne iný rozmer, negatívne ovplyvňuje Vás samu, rodinu, okolie. Posiela Vás to neustále do smutnej minulosti, často sa trápite, plačete, neviete si rady, pýtate sa, čo je s Vašim dieťaťom, s jeho dušou. Jedinou útechou sú modlitby, žalosť, ľútosť, prosby vysielané k Bohu a viera, že Vás milostivý Pán vypočuje a dá nádej. Žiaľ aj mňa postihla táto tragédia a poznačila na celý život. Hneď po zákroku som hľadala pomoc u Boha, denne som sa modlila za nenarodené dieťa a za to, aby ma Boh uzdravil. No zlý duch je nebezpečný, dokáže Vás zmiasť ešte aj pri modlení. V jednom z kresťanských časopisov som si našla modlitbu za nenarodené dieťa. Časť modlitby vo mne prehlbovala strach, čo je s mojím dieťaťom. Našťastie som sa modlila aj svätý ruženec a dávala som na sväté omše za nenarodené deti. Viem, že Boh si ma viedol a doviedol do Ráchelinej vinice. Chcem upozorniť na to, aby sme boli obozretní pri výbere modlitieb, ktoré nám ponúka internet alebo aj časopis, či iný zdroj. Treba si overiť či táto modlitba má imprimatur. Je zbytočné vyhľadávať špeciálne modlitby, veď máme krásne a účinné. Akonáhle som sa dozvedela o uzdravujúcej duchovnej obnove ani na chvíľu som neváhala a prihlásila som sa. Víkend strávený v Ráchelinej vinici bol silným zážitkom. Bol zaplnený aktivitami, ktoré boli nabité emóciami, ktoré sa dotkli aj veľmi citlivých a bolestivých sfér nášho vnútra, ktoré boli naplnené láskou, nádejou a starostlivosťou o nás. Človek cíti ako postupne prechádza od smútku, neodpustenia, bolesti, beznádeje k novým horizontom života. Vnímate na sebe Boží dotyk, Božie milosrdenstvo, veľkú úľavu. Navyše zažijete priateľstvo, spolucítenie, vzájomnú podporu skupiny zúčastnených ľudí. V ťažkých momentoch aj oporu, pomoc fundovaných lektorov a kňaza. Mimoriadne silným a neopísateľným momentom bolo pre mňa odovzdanie dieťatka Bohu. Ten úžasný pocit istoty, že Vaše dieťa je v tých najlepších rukách, že je u Pána Ježiša a že je šťastné, Vás „obleje“ neuveriteľnou radosťou a pokojom. Chcem sa z celého srdca poďakovať kňazovi – Otcovi Marekovi a lektorkám za ich obetavý prístup, za výborné zorganizovanie aktivít, za pomoc a rady, ktoré nám ochotne poskytli. Tiež sa chcem poďakovať rehoľným sestričkám, ktoré nám pripravovali výborné jedlá a príjemné pohostenie. Milé ženy, ktoré ste poznačené bolestivými následkami z potratu, neváhajte, nájdite odvahu a choďte sa uzdravovať do Ráchelinej vinice. Jediným lekárom, ktorý Vám môže pomôcť je Boh, ktorý Vám prostredníctvom Ráchelinej vinice ponúka zmierenie sa so sebou samou, vnútorné znovuzrodenie, odpustenie iným, pokoj na duši, On si Vás volá bližšie k sebe. Mladým ľuďom chcem odkázať: nenechajte sa vtiahnuť do hriechu, chráňte si predmanželskú čistotu!!! Akékoľvek otvorenie sa hriechu prináša fatálne následky.

Monika

Účastníčka Ráchelinej vinice – február 2017

Dovoľte mi, podeliť sa s Vami o moje znovuzrodenie. Môj strach, ktorý som mala pred cestou a pri cestovaní do Rachelinej vinice bol obrovský. Bojovala som sama so sebou, či mám , či nemám ísť, ale moja silná viera nakoniec zvíťazila.
Po zvítaní sa s otcom Marekom, so mňa strach pomaličky odchádzal. Za tie úžasné tri dni pretieklo veľa slz a bolesti, ale to úžasné oslobodenie, s ktorým som odchádzala v nedeľu domov stálo za to.
Veľmi pekne ďakujem za úžasnú starostlivosť otcovi Marekovi a všetkým organizátorom. Sprevádzali nás s veľkou láskou, veľká vďaka Vám.
Každej žienke, ktorá má strach a obavy , nebojte sa , vrelo všetkým doporučujem.

Bea

Účastníčka Ráchelinej vinice vo februári 2016

“Ten víkend bol pre mňa tou najvzácnejšou udalosťou za posledných 10 rokov. Slovami sa nedá opísať ako som vďačná…, aj milión eur by bolo málo za to, čo som s vami prežila.”

Z.

Účastníčka Ráchelinej vinice v októbri 2015

Ráchelina vinica – nemala som ani potuchy, čo tieto tri dni prinesú do môjho života. Čo stratím a naopak čo získam? Mala som tri dni na rozmyslenie. Vďaka Bohu, že nie viac. Veľmi som vo svojom vnútri bojovala, či sa mám toho zúčastniť. Mala som neskutočný strach, čo sa bude odohrávať, kto tam vlastne bude, pochopí ma tam vôbec niekto, neodsúdia ma? Čo ak sa dozvie niekto známy, že som tam bola?! … Dnes však na to spomínam s úsmevom…

Bolo to pre mňa nesmierne ťažké… Ale zároveň som cítila veľkú oporu, snahu pomôcť a vypočuť. Znova a znova som sa vracala k myšlienkam, prečo tam tí ľudia sedia a záleží im na nás. Myslím si, že každého z nás tam povolal Boh.

Pre mňa to bol veľmi milostivý čas. Dá sa to vyjadriť niekoľkými slovami : zmierenie sa s Bohom, odpustenie sebe aj iným, zmierenie sa s minulosťou a pokoj.

Keď som absolvovala Ráchelinu vinicu, mnoho vecí som si uvedomila. Nechcela som si pripustiť, že bolo by lepšie si ponechať dieťaťko. Okolnosti za akých sa to stalo a situácia v rodine ma dohnali až k interrupcii. Neviem, ako som si to nevšímala, čo sa potom všetkom udialo. Ale po RV som si všetko uvedomila. Ako veľmi mi to ublížilo po psychickej stránke, bola som príliš precitlivená, bežné situácie sa mi ťažko zvládali, oveľa ťažšie som začala znášať situácie v rodine. Vyhýbala som sa témam ohľadom potratu. Zraňovali ma slová kňazov na túto tému. To zďaleka nebol život ako predtým. Depresie, povrchné myšlienky, čoraz častejšie som bola slabšia a odolnejšia voči hriechu. Toto som nebola ja, vôbec som nebola ako kedysi. Pocit ľahkosti a šťastia v duši mi nahradil balvan.

Prosila by som každé dievča a ženu, aby si nedala vziať svoje dieťa. Ja som si šla za svojím, ale keby som dokázala vrátiť, nikdy viac by som to nespravila. Zakúsila som následky na sebe samej a na RV som pochopila, aké následky to môže zanechať aj v rodine.

Chcela by som odporučiť každej trpiacej žene zažiť Ráchelinu vinicu, kam nás pozýva náš Otec, aby nás obdaril svojou láskou, odstránil bolesť v srdci, zmieril sa s nami a daroval nám pokoj. Ešte by som chcela poznamenať, že pre mňa bol spomienkový obrad niečo krásne a pri tom, som z neho mala najväčšie obavy.

Boh nás miluje všetkých bez rozdielu, prijmime Jeho lásku.

J.

 

Odkaz muža – účastníka RV v máji 2015

Premýšľal som, nechcel som ísť. Je to pre ženy, čo by tam chlap robil. Veď som sa s tým, čo sa nám stalo vyrovnal…alebo som si to myslel.

To všetko sa mi preháňalo hlavou. Nechcel som svoju manželku nechať úplne samu, byť jej nablízku som považoval za dôležité. No takúto možnosť som od kolektívu Ráchelinej vinice nedostal. A som rád. Buď byť stále s ňou počas víkendu alebo úplne bez nej. Rozhodol som sa byť s ňou. Veď keď zistím ako Ráchelina vinica funguje, budem môcť svojej manželke pomôcť, keď sa vrátime domov. Urobil som správne rozhodnutie. To najlepšie. Chcem vám poradiť.

Muži, prejdite si cestu Ráchelinou vinicou. Pekne spolu, ruka v ruke so svojimi manželkami. Je to o úžasnej ceste, super ľuďoch a fantastickom programe, ktorý vás prevedie Ježišovou vinicou. Kto nezažije, neuverí. Ja som zažil. Prajem to aj vám, z celého srdca. Tá strašná chvíľa, ktorou si vaše partnerky prešli sa dá zmeniť k lepšiemu. Je to len o tom, aby ste nabrali odvahu a zúčastnili sa. Objavíte v sebe také pocity, o akých sa vám možno ani nezdalo. Neváhajte, nájdete všetko, čo potrebujete. Najmä ľudí, ktorým ide len o to – vám pomôcť. Zistíte, že nie ste sami, že nie ste zavrhnutí, že sa dá odpustiť sami sebe a zažiť odpustenie od Boha.

Ďakujem Ráchelinej vinici

V.

Účastníčky RV máj 2014:

– Ako keby môj život sa delil na život pred Ráchelinou vinicou a po nej…Tá radosť vo mne neexistovala a teraz, tieto dva mesiace po RV boli pre mňa také, že som mala pocit, že chodím v žiare, že vidím veľa svetla…Do môjho života sa vrátil pokoj a radosť. Teraz som aj u mňa v ambulancii vedela prijímať deti v slobode. Aj môj manžel mi hovoril, že som iná po RV. Predtým som mávala ranné úzkosti, aj tie boli uzdravené. Tisíc drobných zázrakov sa udialo odvtedy…Ostrý osteň, ktorý ma hnal k samovražde mi bol po sv. spovedi (počas RV) odňatý. (M.P.)

 

– Zlepšil sa mi vzťah s mamou, a aj fyzický zdravotný stav. Už toľko nepracujem, ale skôr sa venujem rodine. Rana je zacelená, myšlienky sa nevracajú späť. (M. V.)

 

– Pred RV som nemohla v ruke držať bábätko, chytali ma úzkosti. Teraz po RV som bola veľmi šťastná, keď som držala 2 mesačné dieťatko u jednej známej. (M.P.)

 

 

 

Svedectvo matky po spontánnom potrate – účastníčky jednodňového programu Ráchelina vinica 18.4.2015

(napísané na druhý deň, uverejnené so súhlasom autorky)

Milá Daniela,

ďakujem Vám zo srdca, Vám aj všetkým tým, ktorí pomáhate. Prosím poďakujte v mojom mene aj otcovi Marekovi a pani psychologičke, aj druhej pani doktorke. Včera som už nevládala…

Povedala som Vám, že napíšem email. Je to pre mňa dnes oveľa ľahšie, lebo včera som sa nevedela vyjadriť slovami. Včera to bola pre mňa Golgota, dnes mám Veľkonočnú nedeľu:)…

Ťažšie sa mi koncipuje usporiadaný email, lebo ešte stále spracovávam, čo som u Vás prežila. No definitívne môžem napísať, že dnes mám POKOJ. BOŽÍ POKOJ.

Včera som sa nemohla otvoriť spoločenstvu úplne. Jedným z dôvodov, a to ste videli asi všetci, že ako som si sadla, tak som plakala…a keby tam neboli iní ľudia, tak plačem strašne, veľa, ešte viac….Je pravda, že hoci som veľmi komunikatívny a otvorený typ človeka, včera som nemala energiu, chuť, silu komunikovať, ani rozprávať o svojich pocitoch, videniach,….

Moje štyri potraty som nepovažovala za také “tragické”, spontánny potrat som brala ako vec, ktorá sa stáva a “príroda” to zariadi….(možno mi k tomu “pomohol” aj môj vedecký pohľad na svet zo štúdia biológie na VŠ) Pri prvých troch som to stále brala ako “nepriazeň situácie” Raz herpes vírus syna, potom moja chrípka, potom som brala veľmi silné antibiotiká, proste som to brala, že som neotehotnela v správnom čase. No štvrtý potrat bola RANA, neverila som doktorovi, keď mi hovoril, že to srdiečko by už malo byť a nebije. A že do týždňa sa mi spustí krvácanie…. Kľudne som odišla z ambulancie s tým, že sa mýli, lebo doktori sa často mýlia.

A po odchode z ambulancie som celý týždeň úpenlivo prosila Boha, každý deň som sa modlila s veľkými obavami, aby mi TOTO dieťatko nechal, nech mi ho neberie. Dobre, má tri, ale štvrté mi predsa môže nechať, nie? Nech sa stane zázrak, však mohol by sa stať aj mne…No nestal sa a odišlo, odišlo tak nedôstojne ako všetky ostatné. Hoci som rada, že som ani raz nebola v nemocnici, to by som nezvládla pri tunajších pomeroch, by som asi skončila na psychiatrii. Po tom ako som silno začala krvácať, som odišla sama na horu – Živčaková, je to na Kysuciach, kde sa zjavila Panna Mária. V daždi, cez les som sa modlila, za potrácané dieťa, aby tá moja bolesť, ktorú som obetovala, pomohla žene, ktorá možno v tej chvíli bojuje, či ísť na potrat alebo nie…Cestou lesom, keď som sa modlila ruženec, oproti mne na dosah ruky sa objavilo malé srnčiatko s bielymi bodkami, ako z rozprávky, ktoré oproti mne stálo a vôbec sa ma nebálo…A stálo tam a ja s ním :)

Včera som pocítila Ježišovo uzdravenie, a plač, beznádej, zúfalstvo, nespravodlivosť, otázky, vystriedal dnes pokoj. Hoci plačem aj dnes, nie sú to slzy bolesti, ale radosti.

Počas meditácie – na lúke kvetov som včera videla Ježiša a veľa štastných deti, štyri boli moje deti. Prvý bol čiernovlasý, a podobal sa do mojej rodiny, chlapček. Mal snedú pleť a užšie očká. Druhý bol hnedovlasý a s tretím sa veľmi podobali hnedými vláskami, no viem, že mladší má snivú povahu, tváričky som im veľmi nevidela….a posledné bolo dievčatko, malo veľké modré oči ako môj muž, (akurát on má zeleno-sivé), a malo žlté vlásky v copíku, črty dievčatka som videla jasne….moji anjelikovia Peťko, Jurko, František a Ľudmilka…Vďaka Ježiš!

Nevedela som to včera povedať, nevedela som zo seba vysúkať súvislú vetu…

A ešte raz zo srdca Vám ďakujem, že sa venujete aj spontánnym potratom. V mojej mysli bol spontánny potrat, niečo čo sa ženy nedotkne tak silno ako umelý. Tam mi pocity ako hnev, vina, zlosť sedia oveľa viac a potom z toho aj celoživotné traumy žien. Ach, ako veľmi sa modlievam za tie ženy, aby sa pôsobením Ducha, napriek nepriazni osudu, rozhodli pre život. No pri spontánnom potrate sme my ženy väčšinou rozhodnuté pre život, nevedela som, že aj toto tak silno zasiahne psychiku ženy. jednoducho som tomu neverila.

Ďakujem za Vašu prácu a nech Pán opatruje Vás, Vašu rodiny ľudí, čo takto pomáhajú.

X.Y. a jej 5 detí :)

 


 

Svedectvo ženy po potrate rok po RV

Od včera večera stále myslím na ten požehnaný čas – minulý rok – nedeľa Božieho milosrdenstva…vďaka Bohu za všetko, že môžem znova dýchať a smiať sa a tešiť sa z detí…a dúfať, že Ježiš ma po smrti neodoženie od seba. Pán Boh zaplať aj vám všetkým, ktorí ste nás sprevádzali po vinici.


Ako mi pomohla Ráchelina vinica

(účastníčka RV, október 2014)

Od malička som vyrastala vo veriacej rodine. Veriacej aspoň naoko. Každú nedeľu sme chodili do kostola, spievala som dokonca v kostolnom zbore, no napriek tomu bolo v našej rodine veľa duševných zranení. Viem, že moja mama prišla o dve predčasne narodené deti. Muselo to byť pre ňu veľmi ťažké. Odkedy si pamätám, otec mal problémy s alkoholom. Starali sa o nás dobre, vždy bolo navarené, upratané, nemali sme so sestrami pocit hmotnej núdze. No aj tak v našej rodine niečo chýbalo. A tým niečím bola prítomnosť živého Boha. Vždy som sa snažila excelovať , a tak potešiť rodičov, či už výbornými známkami alebo inými osobnými úspechmi. No tie boli mnohokrát nedocenené. Dočkala som sa tak akurát od otca prezývky Majster sveta a často sa ma pýtal, ako ma v škole niekto môže mať niekto rád, a pod. Tlak a smútok, ktorý som vtedy cítila, som si kompenzovala randením s chalanmi. Prvé rande som mala už v trinástich. Vďaka spevokolu som však bola stále v kontakte s Bohom a kostolom, tak som vedela, že prvý sex chcem mať až po svadbe. A tým som sa aj riadila, hoci priateľov som dosť často striedala. Bola som ako rozdvojená osobnosť. Až do devätnástich. Bolo to posledné leto pred mojim nástupom na vysokú školu. Šla som do zahraničia na letné prázdniny a spoznala som chalana, s ktorým som začala chodiť. Po dlhom odolávaní a vyhováraní sa, som povolila a začali sme spolu sexuálne žiť. Netrvalo dlho a zistila som, že som tehotná. V tej chvíli sa mi zrútil svet. Rodičom som to povedal nemohla, vlastne, nebol nikto, s kým by som sa o tom mohla pobaviť. Celé dni som preplakala…až som sa preplakala k rozhodnutiu ísť na potrat. Môj vtedajší priateľ zaplatil za potrat a bolo „po probléme“. No skutočné problémy ešte len začali. To, čo som vtedy prežívala, sa len ťažko dá opísať slovami. Dni, týždne a mesiace plaču, bezmocnosti a prázdnoty. Po spovedi som si myslela, že som urobila za týmto všetkým hrubú čiaru. Doštudovala som, vydala som sa za skvelého muža. No po desiatich rokoch ma moja minulosť dobehla. Moje zranenia sa začali prejavovať v rôznych formách. Začala som mať problémy so zdravím, s psychikou, s mojou sexualitou. Prestala som sa tešiť z maličkostí, bola som strnulá a úzkostlivá. Boh mi dal do pozornosti projekt Ráchelina vinica. Hneď som vedela, že tam chcem ísť a pokúsiť sa o uzdravenie v snahe zachrániť seba, svoje manželstvo, no hlavne zachrániť sa pre večný život. Diabol mi kládol mnohé prekážky, aby som sa projektu nemohla zúčastniť. No Boh mi pomohol a ja som celý víkend strávila so ženami s podobným osudom na Ráchelinej vinici. Nesmierne som sa tomu tešila a prosila som Boha o uzdravenie. Hneď po príchode som spoznala, že organizátori sú veľmi milí ľudia a ozajstní profesionáli. Tím bol zložený z psychiatra, psychológov, sociálnych pracovníkov, doktora a samozrejmá bola aj prítomnosť kňaza. Atmosféra bol uvoľnená, aj keď spočiatku nabitá očakávaním a neskôr silnými emóciami. Úlohou celého víkendu a aktivít bolo prejsť celým procesom odpustenia. V prvom rade išlo o uvedomenie si hriechu, priznanie si ho a vyznanie tohto hriechu najmä pred Bohom. V druhom rade bolo dôležité odpustiť si. Odpustiť nie len sebe, ale aj iným ľuďom, na ktorých sme mali ťažké srdce v spojitosti s potratom. Vďaka psychologičke som zistila, že za potrat som najviac vinila seba a Boha. Nemohla som ani nahlas vysloviť, že sebe a Bohu odpúšťam. No keď sa mi to konečne podarilo, bol to veľmi oslobodzujúci pocit. Záverečným krokom k uzdraveniu bolo odovzdať naše nenarodené deti Božiemu milosrdenstvu. Slúžili k tomu opäť starostlivo pripravované aktivity. Prvýkrát po desiatich rokoch som sa prestala báť myšlienky na moje dieťa. Dala som mu meno a prijala ho za môjho anjelika, člena našej rodiny. Môj manžel si moje dieťatko dokonca duchovne adoptoval a prijal za svoje. Bábätkám sme spoločne odslúžili rozlúčkový obrad a odovzdali sme ich Bohu. V blízkej budúcnosti by som rada nechala odslúžiť svätú omšu za uzdravenie rodových koreňov v našej rodine, nakoľko potraty (či už spontánne, či úmyselné)sa v našej rodine opakujú, a odstrihnúť tak cestu Zlému, aby už nemohol škodiť naším budúcim generáciám. Z celého srdca chcem poďakovať celému tímu Ráchelinej vinice za ich pomoc, modlitby a obetavú prácu. Tento projekt veľmi odporúčam každému človeku, ktorý sa potrebuje uzdraviť z takej hroznej skúsenosti, akou je potrat.

K.

(Táto účastníčka pred RV mala dlhoročné problémy otehotnieť a donosiť dieťatko. Krátko po absolvovaní RV Boh požehnal dieťa do jej života, ktoré úspešne donosila a teší sa z neho!)


Svedectvo ženy po potrate

(Účastníčka terapeuticko-duchovného víkendového programu Ráchelina vinica,  apríl 2014.)

 

Som dôchodkyňa, pred 30 rokmi som podstúpila interrupciu a potom som ochorela na depresiu, ktorá bola preliečená antidepresívami.  Mala som 27 rokov kľud, potom nastala nepríjemná a ťažká životná situácia, prišla záťaž a znovu som upadla do depresie, ktorá bola obnovená, no dôvod bol neuzdravený postabortívny syndróm – na to som prišla teraz, keď  som už uzdravená.

Na Ráchelinu vinicu som  šla s obavami, čo sa tam bude s nami diať, čo budú s nami robiť. No prvý večer, keď sme sedeli v kruhu a zdieľali sme sa, keď som to zo seba dala von, cítila som sa uvoľnená. Počas celých troch dní to bolo dosť obtiažne na psychiku, bolo som napätá, aj fyzicky unavená. Teraz to ale hodnotím, že to bolo potrebné a pre mňa veľmi uzdravujúce. Do môjho vnútra prišiel veľký pokoj a sloboda a pocítila som veľké Božie milosrdenstvo.

Veľmi pozitívne hodnotím najmä uzdravujúcu Božiu moc a som rada, že som bola na Ráchelinej vinici. Aj tá aktivita s Božím slovom (príbeh o vzkriesenom Lazárovi) sa mi veľmi páčila. Spolupráca s tímom bola fajn, a tiež celá organizácia. Celý tím dobre spolupracoval navzájom, venovali sa nám, nenechávali nás samých. Z psychického hľadiska považujem za veľmi uzdravujúce, že som sa mohla vyrozprávať o tom, čo som skrývala v sebe celý život. Mohla som o tom hovoriť  s kňazom, s psychologičkou, s ostatnými odborníkmi, ale aj s ďalšími ženami  so skúsenosťou potratu. Úprimne som dala von zo seba aj hnev voči manželovi, lebo som mu to nikdy nedokázala povedať.

Pomohlo mi, že sme všetci  boli na jednej lodi. Mohla som odpustiť sama sebe. Za tie roky som uverila Pánu Bohu, že som v procese uzdravenia, ale až toto bola bodka za všetkým, a potvrdenie toho, že ma uzdravil. Tých 30 rokov som bol zakuklená v tom svojom trápení a po spomínanej aktivite o vzkriesenom Lazárovi na RV som sa znova ocitla v slobode.

Odporúčam všetkým  ženám, ktoré boli na interrupcii, aby sa zúčastnili Ráchelinej vinice, je to uzdravujúce a spomienky na interrupciu prestanú byť  boľavé a plačlivé, strach opadne. Boh uzdravoval na RV všetko, čo bolo potrebné. Som uzdravená z rán spôsobených potratom, chvála Bohu! Odvtedy spávam v noci ako bábätko.

Gitka

 

 


Svedectvo o uzdravení z potratu

 

Mám viac ako 50 rokov, pochádzam z katolíckej rodiny. Rodičia nám deťom odovzdali vieru spôsobom, ako ju prijali a poznali. Napriek tomu, že nás neviedli k živému vzťahu s Kristom, som im vďačná, že sa postarali o nás – deti, aby sme mali všetky sviatosti – krst až birmovanie. „Moja viera“ išla postupne od „povinných“ plnení povinností k „dobrovoľným“ a od mojej mladosti som dávala Boha stále viac bokom. Až do chvíle, keď som po tridsiatke zistila, že som tehotná. Bola som v šoku a vedomie, že nebudem doma prijatá a akceptovaná ako slobodná matka, ma priviedlo ísť na potrat. Veľmi som sa bála mamy.

Na vysvetlenie: Žila som v kolektíve ľudí, kde svetská morálka propagovaná masmédiami otupila aj moje svedomie a mnohé veci, ktoré sú hriechom, sa nebrali ako hriech…. V rozhodnutí ísť na potrat som mala podporu kolegu aj kolegyne. Okrem toho nenašla som vo svojom okolí nikoho, kto by ma vypočul a pochopil môj problém a pomohol mi nájsť iné riešenie ako potrat. (V tom čase neexistovali žiadne organizácie na pomoc slobodným matkám – ako sú dnes). Mala som aj existenčné problémy, ale tie boli druhoradé.

Gynekológ ma odhováral od potratu (myslím, že bol veriaci), ale neponúkol mi žiadne riešenie a nespomínam si, že by hovoril o problémoch, ktoré majú ženy po potrate – postabortívny syndróm. Bola som úplne paralyzovaná strachom a svoje rozhodnutie som nemala silu zmeniť. Zákrok som nekonzultovala ani s otcom dieťaťa, vedela som, že mi nebude brániť…. S pocitom viny som ostala sama a začala som stavať hrubé múry okolo môjho utrpenia – spôsobila som si ho sama – trpieť musím sama.

Pretože potrat je neprirodzený zásah do prirodzeného vývoja – organizmus naň reaguje – trpela som silnými migrénami, pričom prestávky medzi migrénami sa stále zmenšovali a lieky čím ďalej menej zaberali. Prejavovali sa aj iné kompulzívne poruchy – potreba stále prať, upratovať….

Môj život po potrate bola hanba, pocit viny, prázdnoty, problém s identitou, bolo to najťažšie a najbolestivejšie obdobie môjho života. Pri slove potrat som cítila vo svojom vnútri silný odpor. Nedokázala som sa otvoriť odpusteniu, v ktorom dorastá v ľudskej duši pokoj. Ale Boh v tomto ťažkom období na mňa nezabudol. Dal mi silu vrátiť sa k nemu, išla som na spoveď, ale trvalo niekoľko rokov až som pochopila, že ON mi hriech už dávno odpustil a napriek tomu, čo som urobila, neprestal ma milovať.

Zlom nastal až 17 rokov po potrate – na DC za vnútorné uzdravenie. Tam som svoje nenarodené dieťa prijala a vtedy skončila migréna, aj ostatné sprievodné javy po potrate; prvýkrát som odišla domov s „prázdnou“ hlavou.

Exorcista citlivým spôsobom hovoril o veľkosti hriechu, ale viacej rozprával o milosrdnej láske Boha. Vysvetlil, čo treba urobiť v prípade úmyselného a spontánneho potratu – najskôr tieto deti duchovne pokrstil, každá matka mala svoje dieťa prijať a odprosiť, za to čo urobila (vprípade úmyselného potratu). Bolo treba povedať „približne“:

Ja, Tvoja matka, Ťa odprosujem za to, čo som Ti urobila a prijímam Ťa za svoje dieťa.“

Dieťa som prijala a dala mu meno Mária (meno treba dať, aj keď nepoznáme pohlavie).

Začala som mať ďalšie problémy. Cítila som hanbu pri slove matka a nevedela som si predstaviť, že mi moje dieťatko skutočne odpustilo. K tomu mi pomohli opakované duchovné cvičenia za vnútorné uzdravenie, kde exorcista vysvetlil, že moje dieťatko je v nebi, žije v LÁSKE, dávno zabudlo, čo som urobila a prihovára sa za mňa. Až týmto som prežila zmenu smerom k dieťatku.

Už som bola vysporiadaná, že mi Boh odpustil, moje dieťatko Mária mi odpustilo a zostával možno najväčší problém – odpustiť sebe.

Matky, ktoré majú ďalšie deti okrem nenarodeného dieťatka, automaticky prijímajú úlohu matky. Ja nemám ďalšie deti a veľmi ťažko som prijímala túto úlohu (skúšala som rôzne formy duchovného materstva, ale nepomohli mi).

Znovu mi pomohol Boh – keď som si uvedomila, že materstvo je dar, dieťatko je dar – až vtedy som premenila pocit viny – na poďakovanie za úžasný dar materstva. Túto premenu som najviac pocítila v Spoločenstve Modlitby matiek a veľmi mi pomohla – duchovná adopcia za ešte nenarodené dieťa (modlitba trvá 9 mesiacov) – pričom po každom mesiaci adopcie som si predstavila, ako pokročilo bábätko v raste aj vo vývoji a ďakovala som, že tak ako rastie bábätko, rastie aj Božia milosť v ňom a keď som prešla celých 9 mesiacov, znovu som ďakovala Bohu, že dal silu prijať bábätko jeho rodičom a všetci budú žiť v jeho LÁSKE a milosti. Moje úplné uzdravenie nastalo po prijatí dieťatka a poďakovaní zaň Ježišovi.

Dnes, kedykoľvek si spomeniem na svoje nenarodené dieťatko – cítim radosť a pokoj.

Týmto svedectvom chcem osláviť Božie milosrdenstvo, ktoré dokáže aj najväčší hriech a utrpenie, ak mu ho odovzdáme, premeniť na veľký kvet požehnania a milosti.

Tiež chcem povzbudiť mamičky, ktoré prešli potratom a trpia pocitmi viny, aby sa nebáli svoje zranenie odovzdať Bohu.

šťastná mama


 

Niektoré myšlienky zo spätnej väzby účastníkov stretnutia vo februári (uverejnené anonymne so súhlasom autorov):

  • Môj celkový dojem z tejto obnovy je veľmi veľmi veľmi pozitívny :-)

Program je veľmi dobre zostavený, oceňujem prítomnosť kňaza. Zažil/a som premenu strachu a nedôvery na obrovskú lásku, porozumenie.

 

  • Mám z tohto víkendu výborný dojem, cítil/a som sa príjemne, oddýchnuto. Za zmysluplné považujem odstránenie môjho zranenia, uzdravenie, dodanie zmysluplnosti života.

 

  • Mám zo seba dobrý pocit. Všetko prebehlo v pokojnej atmosfére. Oceňujem obzvlášť spojenie psychoterapie …..s kresťanskou vierou. Najvýznamnejšie je pre mňa odovzdanie mojich nenarodených detí Bohu.

 

  • V celom svojom živote som nezažil/a nič krajšie, uzdravujúcejšie, hlbší dotyk a stretnutie s Bohom uzdravovateľom. Ďakujem Bohu za milosť existencie tejto obnovy.