Skúsenosť účastníčky Ráchelinej vinice, Prešovský kraj, október 2023
Ak by som to mala popísať jednou vetou, môj život by sa rozdelil na život pred vinicou a po vinici…..
Je tomu viac ako 5 rokov, ako som urobila najdesivejšie rozhodnutie vo svojom živote a pod vplyvom okolností som sa rozhodla ísť na potrat. Myslela som si, že sa tým všetko vyrieši a bude pokoj, ale tým sa len všetko začalo. Hneď deň po zákroku som si uvedomila, čo som urobila, ja, ktorá som ako jediná mala chrániť svoje dieťa, som ho zabila, akokoľvek tvrdo to znie, stalo sa to pre mňa nočnou morou. Myslela som si, že ak otehotniem a budem mať dieťa, prejde to … vôbec nie.
Takmer každý deň som sa umárala v sebatrýznení, odsudzovaní, ako som také niečo mohla urobiť. Necítila som sa hodná ničoho, lásky, pochopenia, štastia …. cítila som sa ako odpad v ľudskej spoločnosti. Mala som pocit, že po zvyšok života som odsúdená na prežívanie a trápenie sa.
Na program Ráchelina vinica som sa chcela prihlásiť hneď, ako som to našla na internete, avšak nenašla som odvahu. Po 3 rokoch od zistenia, že tento
program existuje som sa prihlásila, ale váhala som. Ešte v piatok ráno som si vymýšľala dôvody, prečo sa nezúčastniť. Mala som strach, obavy z odsudzovania, neprijatia….. Nakoniec som sa odhodlala a vycestovala som.
Už pri prijatí všetci organizátori Ráchelinej vinice boli veľmi milí, usmievali sa, urobili na mňa neskutočný dojem svojim záujmom a pokojom. V piatok som prišla ako úplne prázdny, frustrovaný, ubolený človiečik a v nedeľu som odchádzala ako úplne nový človek. Cez Ráchelinu vinicu som pochopila veľa vecí, veľmi veľa. Ak by som aj popísala celý program krok po kroku, nedá sa opísať aké pocity vyvolajú jednotlivé časti Ráchelinej vinice. Niektoré časti sú emočne veľmi náročné a o veciach a udalostiach v živote rozprávať po prvý krát nahlas nie je jednoduché, občas som mala pocit, že to nezvládnem. Z bolestí, pocitov viny, ľútosti sa stalo niečo nádherné. Pocítila som prijatie, odpustenie, milosť a mala som pocit nekonečného šťastia. Každopádne by som tento víkend nazvala zázračným. Cítila som sa ako znovuzrodená a môžem povedať aj s odstupom času, že môj život sa úplne zmenil. Pochopila som, že Boh nás nechce trestať a tešiť sa z nášho nešťastia, Boh nás miluje a odpúšťa. Stačí začať každý deň s Ježišom. Ak váhaš či sa prihlásiť, alebo nie …….. choď do toho. Ver, že to neoľutuješ.
Svedectvo účastníčky duchovno-terapeutického programu Ráchelina vinica – následky umelého oplodnenia, jún 2022
Chcela by som sa podeliť o skúsenosť s tým, ako mi duchovno-terapeutický program Ráchelina vinica zmenil život.
Moje „trápenie“ začalo pred vyše 9-timi rokmi jedným zbrklým a nesprávnym rozhodnutím. S manželom sme sa po svadbe tešili na naše deti, veľmi sme po nich túžili. Keď však deti neprichádzali a všetko vyzeralo v poriadku, lekár nás odporučil na testy plodnosti. Záver bol podľa neho jednoznačný. Jediný spôsob ako mať rodinu je umelé oplodnenie (dnes už viem, že to je klamstvo, mali sme aj iné riešenia, ako adopcia, pestúnska starostlivosť, či dôvera v Boha a Jeho pomoc, že každý problém je s Jeho pomocou riešiteľný a zázraky sa dejú aj dnes). No moja sebaláska, pýcha a chorá túžba po rodine a deťoch zvíťazila nad všetkým ostatným. A tak sme sa rozhodli pre umelé oplodnenie. Všetko to vyzeralo skvele, keď nám to v Centre asistovanej reprodukcie opísali, nič na tom predsa nie je zlé, veď chceme darovať nový život a nie jeden! To boli časté slová ktoré som počúvala a teda ich aj začala „žiť“. Bola som celá šťastím bez seba, že budeme mať rodinu.
Bola to však dlhá a ťažká cesta, vôbec nie taká, ako ju opisovali v centre asistovanej reprodukcie. Pred odberom vajíčok, ktorý sa vykonáva v celkovej anestézii, čo samo o sebe predstavuje záťaž pre telo, sa žena podrobí hyperstimulácii vaječníkov vysokou dávkou hormónov, aby v danom cykle pri ovulácii nevzniklo iba jedno zrelé vajíčko, ale čo možno najviac, a tie sú potom odobraté počas anestézie z vaječníkov. V mojom prípade ich bolo 43.Vysoké dávky hormónov však majú veľa vedľajších účinkov, ktoré nikto nespomenie. Za prvý mesiac som pribrala 8 kg (niektoré dievčatá aj viac, iné čosi menej) druhý mesiac už „len“ 4 a pol kg, moje prsia narástli za mesiac o 2 veľkosti, moje boky, zadok, stehná a brucho nabrali veľmi na objeme, bola som celá akoby opuchnutá, vodou naliata, všade, kde som pribrala mi koža praskala do krvavo červených strií, ktoré mi tieto chvíle pripomínajú dodnes, bola som z toho zhrozená.
Moja psychika sama o sebe po takých dávkach hormónov bola úplne mimo, výbuchy zlosti, prudké zmeny nálad, plačlivosť, plus pohlaď do zrkadla ma úplne ničili, pridali sa zimnice a náhle pocity horúčavy, búšenie srdca, moja pleť bola na tom horšie ako v tej najhoršej puberte, hnisavé akné a nekonečné migrény sa dostavili po pár dňoch…To všetko je len časť z toho čo pritom podstupuje žena. K tomu sa samozrejme pridala veľmi veľká bolesť brucha, ktoré som mala pocit, že mi každú chvíľu roztrhne. Prudšie sadnutie, či cestovanie autom, to boli pre mňa muky. Brucho a prsia boli tak citlivé, že mi často pri cestovaní do a z centra asistovanej reprodukcie tiekli slzy, nakoľko nám cesta trvala okolo hodiny tam a potom späť. Na ultrazvuk v tejto prípravnej fáze sa chodí každý druhý deň, denne sa pichajú 2 až 3 injekcie. A po odbere vajíčok sa u mňa, kvôli veľkému počtu odobratých vajíčok dostavil OHSS – ovariálny-hyper-stimulačný syndróm, to znamená, syndróm, ktorý v ťažších prípadoch môže ženu aj zabiť. A pre ktorý sa tehotenstvo, či skôr prenos embrya do tela ženy, odkladá na neurčito a všetky embryá, ktoré sú živé, sa musia zamraziť. V bruchu a časom aj v pľúcach sa začne hromadiť voda a to opäť spôsobuje veľmi veľké bolesti, brucho narastie, to moje narástlo do 3 dní o 9cm a často som mala pocit, že sa zadusím, lapala som po dychu a nevedela sa nadýchnuť, najťažšie to bolo v noci, pocit, že sa o chvíľu zadusím a každý pohyb mi spôsoboval bolesť, nemohla som v žiadnom prípade ležať, lebo v ľahu som nebola schopná dýchať, nebola som schopná bežného fungovania. Prišli ďalšie lieky v podobe injekcii 2x denne, plus 2x denne pichať Fraxiparín, denná návšteva centra, kvôli veľmi zlému stavu, hrozila mi hospitalizácia, punkcia vody z brucha.
Moje žily boli po všetkých tých liekoch a mixoch hormónov tak oslabené, že kde som sa udrela bola nová modrina, či krvná podliatina…Po čase sa mi vytvorili také hrozivé kŕčové žily, že kto ma stretol v krátkych nohaviciach, bol zdesený. Keď prišlo obdobie tehotenstva, bolo to iba horšie a horšie, desivé kŕčové žily boli úplne všade, boleli a znepríjemňovali mi nielen deň, ale najmä noc. No operácia mala zmysel len v prípade ak už nebudem tehotná. To bolo predsa mojím snom – byť tehotná, byť mamou…Takže operácia neprichádzala do úvahy. Každým ďalším tehotenstvom všetko bolo horšie, moje žily, krvácavosť, zrážanlivosť, nik to nepovedal priamo, každý si len zahundral, „…čo čakáte po takých dávkach hormónov..“, priepustnosť žíl a zrážanlivosť krvi boli úplne zmätené, nič nefungovalo ako malo. Mám za sebou 4 pôrody. Každý pôrod i v období šestonedelia som mala veľké problémy. Pri pôrode som takmer vykrvácala a v šestonedelí som kvôli náhlemu a veľmi silnému krvácaniu skončila na operačke..
Hlboká žilová trombóza po pôrode a vysoké dávky Fraxiparínu mi neumožnili kojiť ani jedno z mojich detí. No aj to bolo nič, oproti môjmu poslednému tehotenstvu, kedy som dostala pľúcnu embóliu, následne sa mi odtrhla placenta, dostala som druhú embóliu a pribudlo aj ďalšie veľmi závažné ochorenie. Lekári pri pôrode bojovali o život dieťaťa a mne nedávali žiadnu šancu, lebo bolo vraj „5 minút po dvanástej“, ako mi to neskôr povedali.
Ale vďaka Pánu Bohu, a neskutočnému množstvu modlitieb som tu a žijem.
Počas pobytu v nemocnici som dostala 19 transfúzii, prekonala zápal pľúc. V bruchu som mala krvnú podliatinu o veľkosti 15 cm, ktorá sa mi vstrebávala ešte pol roka a prvý mesiac mi spôsobovala každý večer v rovnaký čas vysoké horúčky, a vyradila ma z bežného fungovania, moje krvné doštičky neboli na hodnote akoby bežne mali byť, ale šialene vysoko. Prvý rok od posledného pôrodu som denne chodila po lekároch, nielen so mnou, ale aj dieťatkom, nakoľko sa narodilo 11a pol týždňa pred termínom.
No to najhoršie prišlo až po vytriezvení a uvedomení si toho, že čo ako sa toto riešenie môže zdať „za život“- veď chcem darovať nový život – a zabudne na všetky komplikácie, či riziká s tým spojené, je aj tak devastačné. Lebo pritom, že máme deti, som dala zabiť ďalších svojich 12 detí, ktoré boli v procese vývoja „odstránené“. A náš vzťah s manželom sa veľmi zmenil. K horšiemu…
Zo začiatku som si to tak neuvedomovala, že vlastne tým, ako som Bohu zabuchla dvere pred nosom, namiesto toho, aby som Ho prosila o pomoc, som sa od Neho postupne viac a viac vzďaľovala. Viera ostala s Ním za tými dverami a ja som sa cítila ešte urazená, že On mi v tom nepomohol. No zároveň moja pýcha do mňa vkladala ešte hrdosť z toho, že budem mamou, a pritom som si ospravedlňovala tých 12 detí.
Až po istom čase sa začali vynárať v mysli myšlienky, že život sa začína počatím, že život je od prvej chvíle darom od Boha, že od prvej chvíle nám Boh každému dáva nesmrteľnú dušu…A tu začali aj výčitky svedomia, ktoré som často zaháňala tým, že som si opakovala to, čo mi vraveli tí, čo o tom vedeli: to isto neboli deti…to je hlúposť, nemáš čo cítiť, čo sa trápiť…máš predsa dieťa(ti). Ale aj tu to bolo ťažké, lebo pokiaľ som to prvé, či ďalšie dieťatko čakala, ostatné deti čakali v mraziacom zariadení! Ach, aké strašné, v mrazáku?! Ako môže jedna mama toto všetko dovoliť? Ako? Mala som to stále v hlave..
Neprešiel deň, aby som na to všetko nemyslela, čo je s tými 12timi deťmi? Sú to deti? Boli to deti? Kde sú? Ak boli, čo je s nimi? Sú v nebi? Je aj pre takéto deti niekde miesto? Hnevajú sa na mňa? Istotne sa hnevajú, istotne ma nenávidia. Ako sa im len raz, keď zomriem postavím tvárou v tvár? Neodvrhnú ma? Často som začala volať – Bože môj, pomôž mi! Povedz mi, sú to deti? Kde sú? Mamka, Panna Mária pomôž mi, prosím…to bolo jedno trápenie a to druhé? Čo je s dušou mojich detí v mrazáku? Kde sú oni? Cítia to? Je im zima? Čo cítia? Bolí ich to? Kde sú? Žijú? Čo ich duša, kde je? Čo cíti? Ach, boli to muky.
Po pár rokoch, kedy som Boha úplne zavrhla mi začal pomaly posielať „signály“ ako veľmi túži, aby som sa vrátila k Nemu, že je tu a čaká, kedy tie dvere len pootvorím. Boli to sny, ktoré aj keď sa zdali čudné, nakoniec boli prínosom a sama som sa čudovala aké veci sa dejú. A aj keď som občas spravila aký, taký krok, predsa len som nenašla odvahu žiť vo viere s Ním a prosiť Ho o odpustenie, lebo mne už nemôže nikto odpustiť, toto bolo stále v mojej hlave!
Moje sny už pár rokov boli iba tmavé, pochmúrne a sychravé, zlé…, studené a ťažké… Občas som tak veľmi túžila, aby sa mi prisnilo aj niečo pekné, no nič také sa nestalo. Často som prepadla do depresie a zúfalstva, všetko bolo tmavé a nenávidela som svoje žijúce deti, lebo oni žijú a tie druhé nie. Nenávidela som seba a svoj život, často som túžila po smrti..
Až pri mojom poslednom pôrode sa ma Boh dotkol, dal mi poznať, že bez Neho nenájdem pokoj. A tak som urobila rozhodnutie pre návrat k Nemu. Išla som na generálnu sv. spoveď, no tu mi kňaz povedal, že mám na to všetko, aj na tých 12 detí zabudnúť. A toto bolo pre mňa asi najťažšie. Zabudnúť? Stále som sa pýtala sama seba, to sa dá? No čo ako som sa snažila, zabudnúť nešlo, naďalej som sa umárala v stavoch zúfalstva a beznádeje – kde sú moje deti a čo je s nimi? Boli-sú to deti? Ja som vedela, že áno, ale blízki zas len tvrdili, to isté dookola: „…Neboli to deti, nemáš sa čo trápiť…zabudni už…“ …a v mojej hlave bola kopa pochybností.
Veľa som sa modlila za kňaza, ktorý by mi pomohol, ktorý by mi povedal čo je s mojimi deťmi. Mnoho ľudí mi často vravievalo: “ Si skvelá mama“ …a moje vnútro vtedy kričalo – NIE, toto nie je pravda, nieee, nevravte mi to! Zožierala ma nenávisť voči sebe a chcela by som vtedy zomrieť hanbou, lebo som vedela, že ňou nie som..
Až jedno ráno, bolo to v advente, ktorý som vždy prežívala veľmi ťažko, keďže v tomto období majú moje žijúce deti narodeniny. Pred rorátnou sv. omšou mi jedna staršia pani povedala: „Ste skvelá mama“…moje srdce opäť zaplakalo a mňa zaliala úzkosť, smútok, zúfalstvo a nenávisť voči sebe, chcela som v kostole vstať a z plného hrdla kričať, už mi to nikdy nevravte, nie som skvelá mama! Ja, nie som mama! Zabila som si 12 detí! Bola som úplne zúfalá… Všetky myšlienky deň čo deň patrili a utekali k deťom ktoré som zabila… Plakala som v tej lavici v kostole ticho a skryto až som zúfalo prosila: Bože môj, pomôž mi, prosím. Ježišu, zmiluj sa prosím nado mnou, pomôž mi prosím, pomôž!, opakovala som dookola.. Mamka Mária pomôž mi.. Keď som sa zrazu obzrela a v neďalekej lavici videla sedieť nášho kňaza, ako sa modlí ruženec. Hlavou mi prebehlo, poprosím ho o pomoc. A túto myšlienku som nevedela dostať z hlavy až kým som tak nespravila. Náš kňaz mi veľmi pomohol, najviac ako len mohol a najviac, ako som dovtedy od kohokoľvek pomoci dostala. Mal pre mňa čas, vypočul ma. On prvý uznal moje deti, že sú, že existujú, že žijú s Ním, s Bohom ktorý je Láska…,že sa im mám prihovárať, s nimi sa modliť, dať im mená. Odslúžil sv. omšu za nich a odporučil mi duchovno-terapeutický program Ráchelina vinica (RV). Bol to prvý krok na ceste môjho uzdravenia, za čo som mu nesmierne vďačná.
Do víkendu, kedy sa mala RV uskutočniť, to veru so mnou nemal vôbec ľahké. Toľkokrát to môj strach a moja pýcha chceli vzdať, toľkokrát som sa zdráhala, že tam nepôjdem, že to nedokážem. Často som mávala stavy úzkosti a paniky, že ísť na RV nedokážem, že sa zosypem. Nevedela som si to v tej panike a záchvatoch úzkosti ani len predstaviť, žeby som dokázala „tam“ ísť. Mávala som z toho, žeby som mala na RV ísť, takú úzkosť a beznádej, že jednoduchšie bolo pre mňa prijať myšlienku, že ukončím svoj život a budem mať „pokoj“. Ísť na RV bol pre mňa akoby neprekonateľný múr. Keď mi prišla prihláška na RV, ktorú bolo treba vypísať, vôbec som to nedokázala, 3x som papiere začala čítať a zakaždým ich odložila, bolo to pre mňa naozaj neskutočne ťažké, no opäť tu bol náš kňaz a so všetkými papiermi mi pomohol. A čím viac sa RV blížila, tým viac vo mne rástli obavy, vnútorne som mala pocit že sa zosypem, že je to niečo, čo nikdy nedokážem. Modliť sa za to, aby som to dokázala bolo pre mňa rovnako ťažké. No náš kňaz, on mi len v pokoji dodával odvahu a vytrvalo sa za mňa modlil.
Keď prišiel víkend RV a ja som sa nielenže nevedela ani zbaliť, vôbec som v tej panike a desivom úzkostnom strachu nevedela čo vziať. Ale aj na vlak som poprosila opäť nášho duchovného otca, aby ma zaviezol, aby som vôbec niekam išla. Úprimne som to aj v ten deň chcela vzdať. Cestou vo vlaku som mala pocit, že bude najlepšie otočiť sa na pol ceste. Keď som vystúpila z vlaku vo väčšom meste kvôli prestupu, nebolo mi všetko jedno, chytala ma panika, úzkosť aj strach, hoci som dospelá, slzy sa mi tlačili do očí a mala som „na mále“, aby som sa nerozplakala. Pohľadom som pozerala po ľuďoch, po ženách, ktorá asi by „tam“ tiež mohla ísť. Nakoniec, pri vystúpení z vlaku som zistila, že sme boli viaceré, ktoré sme na RV šli.
Mala som obrovské obavy z toho, že to nezvládnem, že nedostanem zo seba ani slovo, že ma každý odsúdi, že…Proste celých 9 rokov som si budovala v sebe takú „hradnú vežu“ z pevného a odolného kameňa, ktorý bol nezničiteľný, pred všetkými som do nej utekala a uzavierala sa, dokonca som si okolo nej vykopala aj vodnú priekopu, aby sa náhodou nikto nepriblížil k môjmu ranenému srdcu a mojim citom a nechcel ma náhodou mať rád, lebo ja si to nezaslúžim, bolo stále v mojej hlave..
Zoznámenie s tímom RV bol pre mňa prvý obrovský pocit úľavy. Akí sú všetci usmiati a milí, veď vedia aká som a čo všetko som spravila a mali by odo mňa bočiť, nie sa na mňa usmievať, mali by mnou opovrhovať a nie mi chcieť odniesť tašku! Mali by…bolo toho v mojej mysli toľko, čo by mali…Ale oni takí neboli…Boli pravým opakom, boli obrazom Božej lásky, starostlivosti a teplo ich sŕdc sa nieslo všade – toto sa nedá opísať slovami. Bola to atmosféra pokoja a prijatia.
Prvý deň bol pre mňa prvou ochutnávkou toho, že Boh je Milosrdenstvo, že…aj keď sme padli hlbšie ako Mária Magdaléna, On do nás ten kameň, aby nás ukameňoval, nehodí, ale dvíha nás z toho prachu a špiny, chce nám utrieť slzy z očí…Tu opadli zo mňa prvé obavy…Druhý deň bol pre mňa tak náročný po citovej, duševnej a psychickej stránke, že toľko sĺz som nepreliala asi nikdy. No bol pre mňa najoslobodzujúcejším dňom v mojom živote. Bolo to po tom, ako som si priznala, ako veľmi sa hnevám nielen na seba, ale najmä na Ježiša. Bol to pre mňa obrovský šok! Celé tie roky som si to nevedela priznať. Však som sa hnevala na seba, no tu na RV mi to celé došlo. Však ja sa hnevám na Neho, na Pána Ježiša, že ma v tom nechal samú. Pritom On bol vždy pri mne, len ja som Ho nechcela vidieť a prijať to, že On je so mnou vo všetkom čo žijem.
Keď som prešla spracovaním hnevu a odpustením, bol to pocit neopísateľnej úľavy, slobody, záplava šťastia a radosti v srdci. Pokoj, ktorý sa rozlieval v mojej mysli a srdci sa nedá opísať! Bolo to ako keď mi praskne moje srdce z kameňa a vnútri toho rozdrveného kameňa opäť žije živé srdce, ktoré túži milovať, a chce byť milované. V ten deň bolo plno aktivít, ktoré mi pomáhali oslobodiť sa z toho všetkého, prijať to a snažiť sa vidieť to Božími očami…Jeho srdcom…bol to poriadny záber. A tu som pocítila absolútnu silu Jeho milosrdenstva, už len prijatím toho, že na RV spolu s nami boli aj maminky po spontánnom potrate, ktoré ma mohli odsúdiť, opovrhovať mnou, no oni to neurobili, boli úžasné, boli príkladom a drobnou ukážkou toho, aký je On, náš Boh Veľký, že miluje každého, nech urobil čokoľvek.
Na tretí deň, aj keď som už vnútorne bola uzmierená s Ním, čakala nás rozlúčka s deťmi, odovzdať ich do Jeho rúk…Jeho Lásky. Ozajstná rozlúčka, dôstojná, kde som ich nemusela tajiť, kde iní plakali so mnou nad mojou stratou a bolesťou, kde mi každý doprial na rozlúčku s deťmi toľko času, porozumenia, lásky a objatia, koľko som potrebovala, kde nič nebolo narýchlo…kde som cítila doslova ako svoje deti vkladám do Božích rúk, do Jeho rúk a srdca Panny Márie…Moment, kde sa ich fyzicky vzdávam, no nikdy ich už neopúšťam, ale ich pozývam k nám do našej rodiny. Chcem, aby boli naozaj našimi členmi, že majú mená, a miesto nielen v mojej mysli, ale aj srdci a postupne časom, ako budú deti rásť aj v srdciach ich súrodencov.
Jednoducho, celá RV bola pre mňa najväčším dobrom a darom, aké sa mi od umelého oplodnenia dostalo. Celému tímu aj duchovnému otcovi Dušanovi patrí obrovská vďaka za ich prístup, vedenie, trpezlivosť, zhovievavosť, porozumenie, objatia, pochopenie, lásku a súcit, za ich službu a doslovné slúženie nám účastníkom. Za všetko čo pre nás spravili, že tu pre nás boli a pomohli nám, že nás nesúdili, ani neodsudzovali, ale naopak prejavili nám toľko lásky a porozumenia im patrí obrovská vďaka. Každej, ale každej žene po akomkoľvek potrate či už umelom, spontánnom, alebo umelom oplodnení, ktorá sa trápi, odporúčam, aby sa nebáli a našli pokoj v Ňom s pomocou Ráchelinej vinice.
Okrem toho, určite odporúčam aj účasť kňazom, aby vedeli pochopiť, čo sa odohráva v srdci žien po akomkoľvek potrate, aby boli otvorení počúvať ich žiaľu a bolesti a vedeli pomôcť tak, ako mne náš duchovný otec. Aby boli prvými pomocnými rukami pred RV, lebo nebyť nášho duchovného otca vo farnosti, ktorí RV poznal, a jeho ochote počúvať, nájsť si čas a ochote pomôcť, tak sa stále snažím zabudnúť, ale toto nie je cesta…,lebo zabudnúť sa nedá..
S veľkou vďakou, mama L.D.
Svedectvo účastníčky Ráchelinaj vinice, jún 2022
Na Ráchelinu vinicu som sa dostala úplne nečakane. Nebol to môj plán. Som jedna z koordinátoriek pro-life v našej farnosti. Keď som dávala plagátiky o Ráchelinej vinici do násteniek, aj mi napadlo, že by možno bolo dobré vedieť o čom to je, keby sa ma náhodou niekto na to opýtal. Ale potom som na tú myšlienku zabudla. Asi 2-3 týždne pre termínom som dostala osobné pozvanie.. Nebola som veľmi presvedčená, že by som mala ísť, aj keď som pred 36-timi rokmi prekonala spontánny potrat. Okrem tohto dieťatka nám Pán požehnal predtým dve a potom ešte 4 žijúce deti.
Necítila som to tak, že by som potrebovala v tomto smere uzdravenie. Pre lepšie porozumenie priblížim trochu čas, keď sme o bábätko prišli. Vtedy sa vnímal spontánny potrat ako súčasť života. Pán Boh dal, Pán Boh vzal. Že sa to jednoducho stáva a bodka. Ženy o tom obyčajne nehovorili, akoby sa hanbili, že v niečom zlyhali. Každá to spracovávala iba nejako v sebe. Preto aj moje ostatné deti sa o súrodencovi dozvedeli až omnoho neskôr.
Na umelý potrat sme vo všeobecnosti pozerali ako na spôsob riešenia problému. Ženy vtedy nechodili v tehotenstve automaticky na ultrazvuk. Ja som ako prvé videla na ultrazvuku až svoje najmladšie dieťa, pred 19-timi rokmi. Preto aj nejaké povedomie o tom, že to naozaj odišiel človek, som ani ja vtedy veľmi nevnímala. Rana bola, to áno, ale uzdravovali ju asi živonarodené deti. Až neskôr som začala vnímať túto oblasť v pravde ako nám ju ukazuje Boh.
Keď som sa na všetky okolnosti okolo potratených detí začala pozerať ináč, už dávnejšie som svoje dieťatko pomenovala , povedala o ňom súrodencom, v duchu obetovala za neho svätú omšu, prijala som svoje dieťa z rúk Boha a odovzdala som ho ako zomrelého člena rodiny naspäť Ježišovi. No napriek tomu mi ani potom nebolo ľahké vysloviť, že mám detí sedem, a že jedno z nich sa nenarodilo.
Keď sme na Ráchelinej vinici odkrývali svoje rany a postupne ich pod múdrym vedením liečili, konečne som sa stala naozaj mamou môjmu synovi. Smútila som za jeho odchodom a začala som sa tešiť aj na stretnutie s ním. Pocítila som slobodu v tejto veci a ešte to, že až takto sme teraz kompletná rodina.
Som vďačná Pánu Bohu, že ma tam zavolal, celému tímu aj všetkým účastníkom za presne také vedenie a atmosféru, ktorú som potrebovala. Ešte celý nasledujúci týždeň po návrate domov vo mne rezonovalo láskavé prijatie a hojenie rán. Až ma to prekvapilo.
Chcem povzbudiť všetky mamky, ktoré toto čítajú – ak len trochu môžete, využite túto možnosť, ktorá sa vám ponúka. Snáď i vtedy, keď sa vám zdá, že vaša skúsenosť vás aktuálne nebolí. Aj vy, aj vaše dieťatko si zaslúžite zažiť spoločne šťastie v utišujúcom Božom náručí. A ak prejaví ochotu aj váš manžel byť pritom s vami, je to určite dar.
S láskou Eva.
Účastníčka Ráchelinej vinice – október 2021
Chcem svedčiť, že BOH Ježiš je aj po 2000 rokoch tu s nami … živý, úžasný, milosrdný, prinášajúci pokoj.
Som 50 ročná žena. V mladosti pred 30 rokmi som podstúpila potrat. V tom čase som sama seba nazývala kresťan, ale v skutočnosti som bola ateista, (folklórny kresťan). Udialo sa to z môjho sebectva, pýchy, z pohodlia ,,…nepokaziť si život’ ‘nekomplikovať si ho“. V skutočnosti som, tým urobila opak. Týmto som ublížila veľa ľuďom: priateľovi, rodičom, deťom, celej rodine, ale hlavne SEBE.
Môj život bol týmto činom ,,PREKLIATY!“.
Nevedomky som sa týmto činom vyradila zo spoločnosti, zo života v cirkvi, z verejnosti. (Predtým som bola vyhľadávaný zabávač, potom som sa už nemohla pozrieť ľuďom do očí.) Urobila som veľa zlých rozhodnutí, uzavrela som sa do seba, zaživa pochovala seba v byte, upadla som do depresií, do kompulzívnej poruchy, túto tému som zamkla v srdci na 7 zámkov a s nikým, nikdy o Tom nehovorila. Nosila som na čele neviditeľné „Kainovo znamenie“. Depresiu som zaháňala alkoholom, sebaľútosťou, obviňovaným druhých (vrátane BOHA).
Myslela som, že tá rana je už zahojená, ale pri spomienke, alebo nevhodnej vete to všetko ožívalo a bolelo. Postupne som sa spovedala u viacerých kňazov. Boli to také rýchle spovede
s určitým odporúčaním kňaza, ale žiadny sa mi nevenoval…a ja som si nedokázala ODPUSTIŤ. Viackrát sa mi do pozornosti dostala Ráchelina vinica, ale vždy do toho niečo prišlo. Až teraz som sa prihlásila a všetko to nejak vychádzalo. Na RV som prichádzala s obavou, ale tento profesionálny tím vedený erudovanými ľuďmi a 2 kňazmi mi veľmi pomohol a prijal má takú, aká som, s láskou. Sama som sa v sebe čudovala, ako mňa môžu tak prijať a zahŕňať láskou, pochopením, prečo má NEODSUDZUJÚ, keď o mne toto vedia!?
Musí to riadiť Duch svätý so svojím milosrdenstvom.
Na RV som zažila spoločnosť podobne postihnutých úbohých žien, ich prítomnosť ma posilňovala vydať to zo seba.
RV mi umožnila:
– Odprosiť moje dieťa za to, že som ho zavraždila!
– Dať meno môjmu nenarodenému dieťaťu a prijať ho do rodiny!
– Pomohli mi odbornou terapiou, modlitbami a sviatosťami… ODPUSTIŤ SI
– Vysvetlili mi, že moje dieťa žije! Je v nebi, v Láske!
– Že ono už odpustilo, čo som mu urobila, lebo je sväté, šťastné a prihovára sa za mňa u ŽIVÉHO JEŽIŠA!
– Pomohli mi odhodiť od seba všetku tú hanbu, hnev na seba, pocity viny, depresiu a odovzdať to Bohu vo sv. spovedi (generálna v mojom prípade).
– Po obrade „Odovzdania dieťaťa do Božích rúk“ som cítila veľkú úľavu na srdci aj vo svedomí a dostala som od Božieho milosrdenstva …dar vytúženého POKOJA, ktorý svet dať nemôže.
Týmto povzbudzujem aj iných ľudí (aj mužov), ktorý si prešli či už úmyselnými alebo spontánnymi potratmi, aby nabrali odvahu a prišli do RV a na vlastnej koži zažili dotyk Boha, jeho odpustenie, uzdravenie a pokoj… Chvála Bohu Najvyššiemu!!
Matka 5 detí. R.J.
P.S
Škoda ,že som v živote pohŕdala ,,návodom na život “, ktorý nám dal Boh a nedodržiavala som jeho 10 príkazov.
Keby sa dal vrátiť čas…NIKDY BY SOM TO NEUROBILA!!!
Účastníčka Ráchelinej vinice – september 2020
Ďakujem celému tímu RV ako aj účastníkom za skvelú skúsenosť, veľmi prínosný obsah a informácie obsiahnuté v programe počas celého víkendového pobytu.
Mala som obavy ako hovoriť o svojom dlhoročnom trápení s umelým potratom ako i pripustiť si, že niečo so mnou nie je v poriadku /aj, keď som presne cítila čo/, ale postupne sa všetok strach vo mne rozplynul a po dlhej dobe konečne začínam pociťovať aj úľavu a pokoj v duši. Uvedomila som si, že si zaslúžim odpustenie a už viac nechcem žiť v hneve a sebatrýznení. Nemajte strach prehovoriť o svojom trápení a rozhodnite sa pre lepší život, na RV vás nikto nebude za nič odsudzovať ani posudzovať. Nájdete oporu, pochopenie, odpovede, pomoc, spolupatričnosť, vieru, svetlo a v neposlednom rade i nádej na vašej ceste za uzdravením duše.
Verím, že všetko má svoj hlbší zmysel, napr. aj to, že ste na tejto stránke a pozeráte si informácie o tomto projekte. Nádej je stále tu. Všetko dobre dopadne. ZK
Účastníčka Ráchelinej vinice – február 2017
Životná cesta každého človeka je osobitá, popretkávaná nečakanými udalosťami, ktoré sa Vás hlboko dotknú a porania. Prídu zrazu ako ťažký balvan, ktorý Vás zasiahne celou silou, Vy sa mu nedokážete uhnúť, hľadáte pomoc ale tá neprichádza… Ba naopak, cítite tlak okolia, ktorému podľahnete, bez toho, aby ste si v danom momente uvedomili nedozerne následky. Tým balvanom je potrat. Po precitnutí Vás zrazu opantá strach, beznádej, smútok, strácate úctu k sebe samej, sebadôveru, pokoj v duši. Zároveň strácate to najcennejšie – svoje dieťatko, ktoré nikdy nemôžete objať, ktoré nikdy neuvidíte, nepočujete… Váš život odrazu nadobudne iný rozmer, negatívne ovplyvňuje Vás samu, rodinu, okolie. Posiela Vás to neustále do smutnej minulosti, často sa trápite, plačete, neviete si rady, pýtate sa, čo je s Vašim dieťaťom, s jeho dušou. Jedinou útechou sú modlitby, žalosť, ľútosť, prosby vysielané k Bohu a viera, že Vás milostivý Pán vypočuje a dá nádej. Žiaľ aj mňa postihla táto tragédia a poznačila na celý život. Hneď po zákroku som hľadala pomoc u Boha, denne som sa modlila za nenarodené dieťa a za to, aby ma Boh uzdravil. No zlý duch je nebezpečný, dokáže Vás zmiasť ešte aj pri modlení. V jednom z kresťanských časopisov som si našla modlitbu za nenarodené dieťa. Časť modlitby vo mne prehlbovala strach, čo je s mojím dieťaťom. Našťastie som sa modlila aj svätý ruženec a dávala som na sväté omše za nenarodené deti. Viem, že Boh si ma viedol a doviedol do Ráchelinej vinice. Chcem upozorniť na to, aby sme boli obozretní pri výbere modlitieb, ktoré nám ponúka internet alebo aj časopis, či iný zdroj. Treba si overiť či táto modlitba má imprimatur. Je zbytočné vyhľadávať špeciálne modlitby, veď máme krásne a účinné. Akonáhle som sa dozvedela o uzdravujúcej duchovnej obnove ani na chvíľu som neváhala a prihlásila som sa. Víkend strávený v Ráchelinej vinici bol silným zážitkom. Bol zaplnený aktivitami, ktoré boli nabité emóciami, ktoré sa dotkli aj veľmi citlivých a bolestivých sfér nášho vnútra, ktoré boli naplnené láskou, nádejou a starostlivosťou o nás. Človek cíti ako postupne prechádza od smútku, neodpustenia, bolesti, beznádeje k novým horizontom života. Vnímate na sebe Boží dotyk, Božie milosrdenstvo, veľkú úľavu. Navyše zažijete priateľstvo, spolucítenie, vzájomnú podporu skupiny zúčastnených ľudí. V ťažkých momentoch aj oporu, pomoc fundovaných lektorov a kňaza. Mimoriadne silným a neopísateľným momentom bolo pre mňa odovzdanie dieťatka Bohu. Ten úžasný pocit istoty, že Vaše dieťa je v tých najlepších rukách, že je u Pána Ježiša a že je šťastné, Vás „obleje“ neuveriteľnou radosťou a pokojom. Chcem sa z celého srdca poďakovať kňazovi – Otcovi Marekovi a lektorkám za ich obetavý prístup, za výborné zorganizovanie aktivít, za pomoc a rady, ktoré nám ochotne poskytli. Tiež sa chcem poďakovať rehoľným sestričkám, ktoré nám pripravovali výborné jedlá a príjemné pohostenie. Milé ženy, ktoré ste poznačené bolestivými následkami z potratu, neváhajte, nájdite odvahu a choďte sa uzdravovať do Ráchelinej vinice. Jediným lekárom, ktorý Vám môže pomôcť je Boh, ktorý Vám prostredníctvom Ráchelinej vinice ponúka zmierenie sa so sebou samou, vnútorné znovuzrodenie, odpustenie iným, pokoj na duši, On si Vás volá bližšie k sebe. Mladým ľuďom chcem odkázať: nenechajte sa vtiahnuť do hriechu, chráňte si predmanželskú čistotu!!! Akékoľvek otvorenie sa hriechu prináša fatálne následky.
Monika
Účastníčka Ráchelinej vinice – február 2017
Dovoľte mi, podeliť sa s Vami o moje znovuzrodenie. Môj strach, ktorý som mala pred cestou a pri cestovaní do Rachelinej vinice bol obrovský. Bojovala som sama so sebou, či mám , či nemám ísť, ale moja silná viera nakoniec zvíťazila.
Po zvítaní sa s otcom Marekom, so mňa strach pomaličky odchádzal. Za tie úžasné tri dni pretieklo veľa slz a bolesti, ale to úžasné oslobodenie, s ktorým som odchádzala v nedeľu domov stálo za to.
Veľmi pekne ďakujem za úžasnú starostlivosť otcovi Marekovi a všetkým organizátorom. Sprevádzali nás s veľkou láskou, veľká vďaka Vám.
Každej žienke, ktorá má strach a obavy , nebojte sa , vrelo všetkým doporučujem.
Bea
Účastníčka Ráchelinej vinice vo februári 2016
„Ten víkend bol pre mňa tou najvzácnejšou udalosťou za posledných 10 rokov. Slovami sa nedá opísať ako som vďačná…, aj milión eur by bolo málo za to, čo som s vami prežila.“
Z.
Účastníčka Ráchelinej vinice v októbri 2015
Ráchelina vinica – nemala som ani potuchy, čo tieto tri dni prinesú do môjho života. Čo stratím a naopak čo získam? Mala som tri dni na rozmyslenie. Vďaka Bohu, že nie viac. Veľmi som vo svojom vnútri bojovala, či sa mám toho zúčastniť. Mala som neskutočný strach, čo sa bude odohrávať, kto tam vlastne bude, pochopí ma tam vôbec niekto, neodsúdia ma? Čo ak sa dozvie niekto známy, že som tam bola?! … Dnes však na to spomínam s úsmevom…
Bolo to pre mňa nesmierne ťažké… Ale zároveň som cítila veľkú oporu, snahu pomôcť a vypočuť. Znova a znova som sa vracala k myšlienkam, prečo tam tí ľudia sedia a záleží im na nás. Myslím si, že každého z nás tam povolal Boh.
Pre mňa to bol veľmi milostivý čas. Dá sa to vyjadriť niekoľkými slovami : zmierenie sa s Bohom, odpustenie sebe aj iným, zmierenie sa s minulosťou a pokoj.
Keď som absolvovala Ráchelinu vinicu, mnoho vecí som si uvedomila. Nechcela som si pripustiť, že bolo by lepšie si ponechať dieťaťko. Okolnosti za akých sa to stalo a situácia v rodine ma dohnali až k interrupcii. Neviem, ako som si to nevšímala, čo sa potom všetkom udialo. Ale po RV som si všetko uvedomila. Ako veľmi mi to ublížilo po psychickej stránke, bola som príliš precitlivená, bežné situácie sa mi ťažko zvládali, oveľa ťažšie som začala znášať situácie v rodine. Vyhýbala som sa témam ohľadom potratu. Zraňovali ma slová kňazov na túto tému. To zďaleka nebol život ako predtým. Depresie, povrchné myšlienky, čoraz častejšie som bola slabšia a odolnejšia voči hriechu. Toto som nebola ja, vôbec som nebola ako kedysi. Pocit ľahkosti a šťastia v duši mi nahradil balvan.
Prosila by som každé dievča a ženu, aby si nedala vziať svoje dieťa. Ja som si šla za svojím, ale keby som dokázala vrátiť, nikdy viac by som to nespravila. Zakúsila som následky na sebe samej a na RV som pochopila, aké následky to môže zanechať aj v rodine.
Chcela by som odporučiť každej trpiacej žene zažiť Ráchelinu vinicu, kam nás pozýva náš Otec, aby nás obdaril svojou láskou, odstránil bolesť v srdci, zmieril sa s nami a daroval nám pokoj. Ešte by som chcela poznamenať, že pre mňa bol spomienkový obrad niečo krásne a pri tom, som z neho mala najväčšie obavy.
Boh nás miluje všetkých bez rozdielu, prijmime Jeho lásku.
J.
Odkaz muža – účastníka RV v máji 2015
Premýšľal som, nechcel som ísť. Je to pre ženy, čo by tam chlap robil. Veď som sa s tým, čo sa nám stalo vyrovnal…alebo som si to myslel.
To všetko sa mi preháňalo hlavou. Nechcel som svoju manželku nechať úplne samu, byť jej nablízku som považoval za dôležité. No takúto možnosť som od kolektívu Ráchelinej vinice nedostal. A som rád. Buď byť stále s ňou počas víkendu alebo úplne bez nej. Rozhodol som sa byť s ňou. Veď keď zistím ako Ráchelina vinica funguje, budem môcť svojej manželke pomôcť, keď sa vrátime domov. Urobil som správne rozhodnutie. To najlepšie. Chcem vám poradiť.
Muži, prejdite si cestu Ráchelinou vinicou. Pekne spolu, ruka v ruke so svojimi manželkami. Je to o úžasnej ceste, super ľuďoch a fantastickom programe, ktorý vás prevedie Ježišovou vinicou. Kto nezažije, neuverí. Ja som zažil. Prajem to aj vám, z celého srdca. Tá strašná chvíľa, ktorou si vaše partnerky prešli sa dá zmeniť k lepšiemu. Je to len o tom, aby ste nabrali odvahu a zúčastnili sa. Objavíte v sebe také pocity, o akých sa vám možno ani nezdalo. Neváhajte, nájdete všetko, čo potrebujete. Najmä ľudí, ktorým ide len o to – vám pomôcť. Zistíte, že nie ste sami, že nie ste zavrhnutí, že sa dá odpustiť sami sebe a zažiť odpustenie od Boha.
Ďakujem Ráchelinej vinici
V.
Účastníčky RV máj 2014:
– Ako keby môj život sa delil na život pred Ráchelinou vinicou a po nej…Tá radosť vo mne neexistovala a teraz, tieto dva mesiace po RV boli pre mňa také, že som mala pocit, že chodím v žiare, že vidím veľa svetla…Do môjho života sa vrátil pokoj a radosť. Teraz som aj u mňa v ambulancii vedela prijímať deti v slobode. Aj môj manžel mi hovoril, že som iná po RV. Predtým som mávala ranné úzkosti, aj tie boli uzdravené. Tisíc drobných zázrakov sa udialo odvtedy…Ostrý osteň, ktorý ma hnal k samovražde mi bol po sv. spovedi (počas RV) odňatý. (M.P.)
– Zlepšil sa mi vzťah s mamou, a aj fyzický zdravotný stav. Už toľko nepracujem, ale skôr sa venujem rodine. Rana je zacelená, myšlienky sa nevracajú späť. (M. V.)
– Pred RV som nemohla v ruke držať bábätko, chytali ma úzkosti. Teraz po RV som bola veľmi šťastná, keď som držala 2 mesačné dieťatko u jednej známej. (M.P.)
Svedectvo matky po spontánnom potrate – účastníčky jednodňového programu Ráchelina vinica 18.4.2015
(napísané na druhý deň, uverejnené so súhlasom autorky)
Milá Daniela,
ďakujem Vám zo srdca, Vám aj všetkým tým, ktorí pomáhate. Prosím poďakujte v mojom mene aj otcovi Marekovi a pani psychologičke, aj druhej pani doktorke. Včera som už nevládala…
Povedala som Vám, že napíšem email. Je to pre mňa dnes oveľa ľahšie, lebo včera som sa nevedela vyjadriť slovami. Včera to bola pre mňa Golgota, dnes mám Veľkonočnú nedeľu:)…
Ťažšie sa mi koncipuje usporiadaný email, lebo ešte stále spracovávam, čo som u Vás prežila. No definitívne môžem napísať, že dnes mám POKOJ. BOŽÍ POKOJ.
Včera som sa nemohla otvoriť spoločenstvu úplne. Jedným z dôvodov, a to ste videli asi všetci, že ako som si sadla, tak som plakala…a keby tam neboli iní ľudia, tak plačem strašne, veľa, ešte viac….Je pravda, že hoci som veľmi komunikatívny a otvorený typ človeka, včera som nemala energiu, chuť, silu komunikovať, ani rozprávať o svojich pocitoch, videniach,….
Moje štyri potraty som nepovažovala za také „tragické“, spontánny potrat som brala ako vec, ktorá sa stáva a „príroda“ to zariadi….(možno mi k tomu „pomohol“ aj môj vedecký pohľad na svet zo štúdia biológie na VŠ) Pri prvých troch som to stále brala ako „nepriazeň situácie“ Raz herpes vírus syna, potom moja chrípka, potom som brala veľmi silné antibiotiká, proste som to brala, že som neotehotnela v správnom čase. No štvrtý potrat bola RANA, neverila som doktorovi, keď mi hovoril, že to srdiečko by už malo byť a nebije. A že do týždňa sa mi spustí krvácanie…. Kľudne som odišla z ambulancie s tým, že sa mýli, lebo doktori sa často mýlia.
A po odchode z ambulancie som celý týždeň úpenlivo prosila Boha, každý deň som sa modlila s veľkými obavami, aby mi TOTO dieťatko nechal, nech mi ho neberie. Dobre, má tri, ale štvrté mi predsa môže nechať, nie? Nech sa stane zázrak, však mohol by sa stať aj mne…No nestal sa a odišlo, odišlo tak nedôstojne ako všetky ostatné. Hoci som rada, že som ani raz nebola v nemocnici, to by som nezvládla pri tunajších pomeroch, by som asi skončila na psychiatrii. Po tom ako som silno začala krvácať, som odišla sama na horu – Živčaková, je to na Kysuciach, kde sa zjavila Panna Mária. V daždi, cez les som sa modlila, za potrácané dieťa, aby tá moja bolesť, ktorú som obetovala, pomohla žene, ktorá možno v tej chvíli bojuje, či ísť na potrat alebo nie…Cestou lesom, keď som sa modlila ruženec, oproti mne na dosah ruky sa objavilo malé srnčiatko s bielymi bodkami, ako z rozprávky, ktoré oproti mne stálo a vôbec sa ma nebálo…A stálo tam a ja s ním 🙂
Včera som pocítila Ježišovo uzdravenie, a plač, beznádej, zúfalstvo, nespravodlivosť, otázky, vystriedal dnes pokoj. Hoci plačem aj dnes, nie sú to slzy bolesti, ale radosti.
Počas meditácie – na lúke kvetov som včera videla Ježiša a veľa štastných deti, štyri boli moje deti. Prvý bol čiernovlasý, a podobal sa do mojej rodiny, chlapček. Mal snedú pleť a užšie očká. Druhý bol hnedovlasý a s tretím sa veľmi podobali hnedými vláskami, no viem, že mladší má snivú povahu, tváričky som im veľmi nevidela….a posledné bolo dievčatko, malo veľké modré oči ako môj muž, (akurát on má zeleno-sivé), a malo žlté vlásky v copíku, črty dievčatka som videla jasne….moji anjelikovia Peťko, Jurko, František a Ľudmilka…Vďaka Ježiš!
Nevedela som to včera povedať, nevedela som zo seba vysúkať súvislú vetu…
A ešte raz zo srdca Vám ďakujem, že sa venujete aj spontánnym potratom. V mojej mysli bol spontánny potrat, niečo čo sa ženy nedotkne tak silno ako umelý. Tam mi pocity ako hnev, vina, zlosť sedia oveľa viac a potom z toho aj celoživotné traumy žien. Ach, ako veľmi sa modlievam za tie ženy, aby sa pôsobením Ducha, napriek nepriazni osudu, rozhodli pre život. No pri spontánnom potrate sme my ženy väčšinou rozhodnuté pre život, nevedela som, že aj toto tak silno zasiahne psychiku ženy. jednoducho som tomu neverila.
Ďakujem za Vašu prácu a nech Pán opatruje Vás, Vašu rodiny ľudí, čo takto pomáhajú.
X.Y. a jej 5 detí 🙂
Svedectvo ženy po potrate rok po RV
Od včera večera stále myslím na ten požehnaný čas – minulý rok – nedeľa Božieho milosrdenstva…vďaka Bohu za všetko, že môžem znova dýchať a smiať sa a tešiť sa z detí…a dúfať, že Ježiš ma po smrti neodoženie od seba. Pán Boh zaplať aj vám všetkým, ktorí ste nás sprevádzali po vinici.
Ako mi pomohla Ráchelina vinica
(účastníčka RV, október 2014)
Od malička som vyrastala vo veriacej rodine. Veriacej aspoň naoko. Každú nedeľu sme chodili do kostola, spievala som dokonca v kostolnom zbore, no napriek tomu bolo v našej rodine veľa duševných zranení. Viem, že moja mama prišla o dve predčasne narodené deti. Muselo to byť pre ňu veľmi ťažké. Odkedy si pamätám, otec mal problémy s alkoholom. Starali sa o nás dobre, vždy bolo navarené, upratané, nemali sme so sestrami pocit hmotnej núdze. No aj tak v našej rodine niečo chýbalo. A tým niečím bola prítomnosť živého Boha. Vždy som sa snažila excelovať , a tak potešiť rodičov, či už výbornými známkami alebo inými osobnými úspechmi. No tie boli mnohokrát nedocenené. Dočkala som sa tak akurát od otca prezývky Majster sveta a často sa ma pýtal, ako ma v škole niekto môže mať niekto rád, a pod. Tlak a smútok, ktorý som vtedy cítila, som si kompenzovala randením s chalanmi. Prvé rande som mala už v trinástich. Vďaka spevokolu som však bola stále v kontakte s Bohom a kostolom, tak som vedela, že prvý sex chcem mať až po svadbe. A tým som sa aj riadila, hoci priateľov som dosť často striedala. Bola som ako rozdvojená osobnosť. Až do devätnástich. Bolo to posledné leto pred mojim nástupom na vysokú školu. Šla som do zahraničia na letné prázdniny a spoznala som chalana, s ktorým som začala chodiť. Po dlhom odolávaní a vyhováraní sa, som povolila a začali sme spolu sexuálne žiť. Netrvalo dlho a zistila som, že som tehotná. V tej chvíli sa mi zrútil svet. Rodičom som to povedal nemohla, vlastne, nebol nikto, s kým by som sa o tom mohla pobaviť. Celé dni som preplakala…až som sa preplakala k rozhodnutiu ísť na potrat. Môj vtedajší priateľ zaplatil za potrat a bolo „po probléme“. No skutočné problémy ešte len začali. To, čo som vtedy prežívala, sa len ťažko dá opísať slovami. Dni, týždne a mesiace plaču, bezmocnosti a prázdnoty. Po spovedi som si myslela, že som urobila za týmto všetkým hrubú čiaru. Doštudovala som, vydala som sa za skvelého muža. No po desiatich rokoch ma moja minulosť dobehla. Moje zranenia sa začali prejavovať v rôznych formách. Začala som mať problémy so zdravím, s psychikou, s mojou sexualitou. Prestala som sa tešiť z maličkostí, bola som strnulá a úzkostlivá. Boh mi dal do pozornosti projekt Ráchelina vinica. Hneď som vedela, že tam chcem ísť a pokúsiť sa o uzdravenie v snahe zachrániť seba, svoje manželstvo, no hlavne zachrániť sa pre večný život. Diabol mi kládol mnohé prekážky, aby som sa projektu nemohla zúčastniť. No Boh mi pomohol a ja som celý víkend strávila so ženami s podobným osudom na Ráchelinej vinici. Nesmierne som sa tomu tešila a prosila som Boha o uzdravenie. Hneď po príchode som spoznala, že organizátori sú veľmi milí ľudia a ozajstní profesionáli. Tím bol zložený z psychiatra, psychológov, sociálnych pracovníkov, doktora a samozrejmá bola aj prítomnosť kňaza. Atmosféra bol uvoľnená, aj keď spočiatku nabitá očakávaním a neskôr silnými emóciami. Úlohou celého víkendu a aktivít bolo prejsť celým procesom odpustenia. V prvom rade išlo o uvedomenie si hriechu, priznanie si ho a vyznanie tohto hriechu najmä pred Bohom. V druhom rade bolo dôležité odpustiť si. Odpustiť nie len sebe, ale aj iným ľuďom, na ktorých sme mali ťažké srdce v spojitosti s potratom. Vďaka psychologičke som zistila, že za potrat som najviac vinila seba a Boha. Nemohla som ani nahlas vysloviť, že sebe a Bohu odpúšťam. No keď sa mi to konečne podarilo, bol to veľmi oslobodzujúci pocit. Záverečným krokom k uzdraveniu bolo odovzdať naše nenarodené deti Božiemu milosrdenstvu. Slúžili k tomu opäť starostlivo pripravované aktivity. Prvýkrát po desiatich rokoch som sa prestala báť myšlienky na moje dieťa. Dala som mu meno a prijala ho za môjho anjelika, člena našej rodiny. Môj manžel si moje dieťatko dokonca duchovne adoptoval a prijal za svoje. Bábätkám sme spoločne odslúžili rozlúčkový obrad a odovzdali sme ich Bohu. V blízkej budúcnosti by som rada nechala odslúžiť svätú omšu za uzdravenie rodových koreňov v našej rodine, nakoľko potraty (či už spontánne, či úmyselné)sa v našej rodine opakujú, a odstrihnúť tak cestu Zlému, aby už nemohol škodiť naším budúcim generáciám. Z celého srdca chcem poďakovať celému tímu Ráchelinej vinice za ich pomoc, modlitby a obetavú prácu. Tento projekt veľmi odporúčam každému človeku, ktorý sa potrebuje uzdraviť z takej hroznej skúsenosti, akou je potrat.
K.
(Táto účastníčka pred RV mala dlhoročné problémy otehotnieť a donosiť dieťatko. Krátko po absolvovaní RV Boh požehnal dieťa do jej života, ktoré úspešne donosila a teší sa z neho!)
Svedectvo ženy po potrate
(Účastníčka terapeuticko-duchovného víkendového programu Ráchelina vinica, apríl 2014.)
Som dôchodkyňa, pred 30 rokmi som podstúpila interrupciu a potom som ochorela na depresiu, ktorá bola preliečená antidepresívami. Mala som 27 rokov kľud, potom nastala nepríjemná a ťažká životná situácia, prišla záťaž a znovu som upadla do depresie, ktorá bola obnovená, no dôvod bol neuzdravený postabortívny syndróm – na to som prišla teraz, keď som už uzdravená.
Na Ráchelinu vinicu som šla s obavami, čo sa tam bude s nami diať, čo budú s nami robiť. No prvý večer, keď sme sedeli v kruhu a zdieľali sme sa, keď som to zo seba dala von, cítila som sa uvoľnená. Počas celých troch dní to bolo dosť obtiažne na psychiku, bolo som napätá, aj fyzicky unavená. Teraz to ale hodnotím, že to bolo potrebné a pre mňa veľmi uzdravujúce. Do môjho vnútra prišiel veľký pokoj a sloboda a pocítila som veľké Božie milosrdenstvo.
Veľmi pozitívne hodnotím najmä uzdravujúcu Božiu moc a som rada, že som bola na Ráchelinej vinici. Aj tá aktivita s Božím slovom (príbeh o vzkriesenom Lazárovi) sa mi veľmi páčila. Spolupráca s tímom bola fajn, a tiež celá organizácia. Celý tím dobre spolupracoval navzájom, venovali sa nám, nenechávali nás samých. Z psychického hľadiska považujem za veľmi uzdravujúce, že som sa mohla vyrozprávať o tom, čo som skrývala v sebe celý život. Mohla som o tom hovoriť s kňazom, s psychologičkou, s ostatnými odborníkmi, ale aj s ďalšími ženami so skúsenosťou potratu. Úprimne som dala von zo seba aj hnev voči manželovi, lebo som mu to nikdy nedokázala povedať.
Pomohlo mi, že sme všetci boli na jednej lodi. Mohla som odpustiť sama sebe. Za tie roky som uverila Pánu Bohu, že som v procese uzdravenia, ale až toto bola bodka za všetkým, a potvrdenie toho, že ma uzdravil. Tých 30 rokov som bol zakuklená v tom svojom trápení a po spomínanej aktivite o vzkriesenom Lazárovi na RV som sa znova ocitla v slobode.
Odporúčam všetkým ženám, ktoré boli na interrupcii, aby sa zúčastnili Ráchelinej vinice, je to uzdravujúce a spomienky na interrupciu prestanú byť boľavé a plačlivé, strach opadne. Boh uzdravoval na RV všetko, čo bolo potrebné. Som uzdravená z rán spôsobených potratom, chvála Bohu! Odvtedy spávam v noci ako bábätko.
Gitka
Svedectvo o uzdravení z potratu
Mám viac ako 50 rokov, pochádzam z katolíckej rodiny. Rodičia nám deťom odovzdali vieru spôsobom, ako ju prijali a poznali. Napriek tomu, že nás neviedli k živému vzťahu s Kristom, som im vďačná, že sa postarali o nás – deti, aby sme mali všetky sviatosti – krst až birmovanie. „Moja viera“ išla postupne od „povinných“ plnení povinností k „dobrovoľným“ a od mojej mladosti som dávala Boha stále viac bokom. Až do chvíle, keď som po tridsiatke zistila, že som tehotná. Bola som v šoku a vedomie, že nebudem doma prijatá a akceptovaná ako slobodná matka, ma priviedlo ísť na potrat. Veľmi som sa bála mamy.
Na vysvetlenie: Žila som v kolektíve ľudí, kde svetská morálka propagovaná masmédiami otupila aj moje svedomie a mnohé veci, ktoré sú hriechom, sa nebrali ako hriech…. V rozhodnutí ísť na potrat som mala podporu kolegu aj kolegyne. Okrem toho nenašla som vo svojom okolí nikoho, kto by ma vypočul a pochopil môj problém a pomohol mi nájsť iné riešenie ako potrat. (V tom čase neexistovali žiadne organizácie na pomoc slobodným matkám – ako sú dnes). Mala som aj existenčné problémy, ale tie boli druhoradé.
Gynekológ ma odhováral od potratu (myslím, že bol veriaci), ale neponúkol mi žiadne riešenie a nespomínam si, že by hovoril o problémoch, ktoré majú ženy po potrate – postabortívny syndróm. Bola som úplne paralyzovaná strachom a svoje rozhodnutie som nemala silu zmeniť. Zákrok som nekonzultovala ani s otcom dieťaťa, vedela som, že mi nebude brániť…. S pocitom viny som ostala sama a začala som stavať hrubé múry okolo môjho utrpenia – spôsobila som si ho sama – trpieť musím sama.
Pretože potrat je neprirodzený zásah do prirodzeného vývoja – organizmus naň reaguje – trpela som silnými migrénami, pričom prestávky medzi migrénami sa stále zmenšovali a lieky čím ďalej menej zaberali. Prejavovali sa aj iné kompulzívne poruchy – potreba stále prať, upratovať….
Môj život po potrate bola hanba, pocit viny, prázdnoty, problém s identitou, bolo to najťažšie a najbolestivejšie obdobie môjho života. Pri slove potrat som cítila vo svojom vnútri silný odpor. Nedokázala som sa otvoriť odpusteniu, v ktorom dorastá v ľudskej duši pokoj. Ale Boh v tomto ťažkom období na mňa nezabudol. Dal mi silu vrátiť sa k nemu, išla som na spoveď, ale trvalo niekoľko rokov až som pochopila, že ON mi hriech už dávno odpustil a napriek tomu, čo som urobila, neprestal ma milovať.
Zlom nastal až 17 rokov po potrate – na DC za vnútorné uzdravenie. Tam som svoje nenarodené dieťa prijala a vtedy skončila migréna, aj ostatné sprievodné javy po potrate; prvýkrát som odišla domov s „prázdnou“ hlavou.
Exorcista citlivým spôsobom hovoril o veľkosti hriechu, ale viacej rozprával o milosrdnej láske Boha. Vysvetlil, čo treba urobiť v prípade úmyselného a spontánneho potratu – najskôr tieto deti duchovne pokrstil, každá matka mala svoje dieťa prijať a odprosiť, za to čo urobila (vprípade úmyselného potratu). Bolo treba povedať „približne“:
„Ja, Tvoja matka, Ťa odprosujem za to, čo som Ti urobila a prijímam Ťa za svoje dieťa.“
Dieťa som prijala a dala mu meno Mária (meno treba dať, aj keď nepoznáme pohlavie).
Začala som mať ďalšie problémy. Cítila som hanbu pri slove matka a nevedela som si predstaviť, že mi moje dieťatko skutočne odpustilo. K tomu mi pomohli opakované duchovné cvičenia za vnútorné uzdravenie, kde exorcista vysvetlil, že moje dieťatko je v nebi, žije v LÁSKE, dávno zabudlo, čo som urobila a prihovára sa za mňa. Až týmto som prežila zmenu smerom k dieťatku.
Už som bola vysporiadaná, že mi Boh odpustil, moje dieťatko Mária mi odpustilo a zostával možno najväčší problém – odpustiť sebe.
Matky, ktoré majú ďalšie deti okrem nenarodeného dieťatka, automaticky prijímajú úlohu matky. Ja nemám ďalšie deti a veľmi ťažko som prijímala túto úlohu (skúšala som rôzne formy duchovného materstva, ale nepomohli mi).
Znovu mi pomohol Boh – keď som si uvedomila, že materstvo je dar, dieťatko je dar – až vtedy som premenila pocit viny – na poďakovanie za úžasný dar materstva. Túto premenu som najviac pocítila v Spoločenstve Modlitby matiek a veľmi mi pomohla – duchovná adopcia za ešte nenarodené dieťa (modlitba trvá 9 mesiacov) – pričom po každom mesiaci adopcie som si predstavila, ako pokročilo bábätko v raste aj vo vývoji a ďakovala som, že tak ako rastie bábätko, rastie aj Božia milosť v ňom a keď som prešla celých 9 mesiacov, znovu som ďakovala Bohu, že dal silu prijať bábätko jeho rodičom a všetci budú žiť v jeho LÁSKE a milosti. Moje úplné uzdravenie nastalo po prijatí dieťatka a poďakovaní zaň Ježišovi.
Dnes, kedykoľvek si spomeniem na svoje nenarodené dieťatko – cítim radosť a pokoj.
Týmto svedectvom chcem osláviť Božie milosrdenstvo, ktoré dokáže aj najväčší hriech a utrpenie, ak mu ho odovzdáme, premeniť na veľký kvet požehnania a milosti.
Tiež chcem povzbudiť mamičky, ktoré prešli potratom a trpia pocitmi viny, aby sa nebáli svoje zranenie odovzdať Bohu.
šťastná mama
Niektoré myšlienky zo spätnej väzby účastníkov stretnutia vo februári (uverejnené anonymne so súhlasom autorov):
- Môj celkový dojem z tejto obnovy je veľmi veľmi veľmi pozitívny 🙂
Program je veľmi dobre zostavený, oceňujem prítomnosť kňaza. Zažil/a som premenu strachu a nedôvery na obrovskú lásku, porozumenie.
- Mám z tohto víkendu výborný dojem, cítil/a som sa príjemne, oddýchnuto. Za zmysluplné považujem odstránenie môjho zranenia, uzdravenie, dodanie zmysluplnosti života.
- Mám zo seba dobrý pocit. Všetko prebehlo v pokojnej atmosfére. Oceňujem obzvlášť spojenie psychoterapie …..s kresťanskou vierou. Najvýznamnejšie je pre mňa odovzdanie mojich nenarodených detí Bohu.
- V celom svojom živote som nezažil/a nič krajšie, uzdravujúcejšie, hlbší dotyk a stretnutie s Bohom uzdravovateľom. Ďakujem Bohu za milosť existencie tejto obnovy.